Thomas Whiston:  Absencia vlády na stredovekom Islande

Tí, ktorí považujú vládu za zdroj spoločenského poriadku, hovoria, že v prípade jej absencie by sme čelili násiliu, chaosu a nízkej životnej úrovni. Spomínajú občianske vojny v Afrike, drogové konflikty v Južnej Amerike, či dokonca Džingischána v Mongolsku. Tvrdia, že tieto príklady, ktoré sú v podstate konflikty súperiacich vlád, sú presne to, čo život v bezvládí prináša.

Ďalšou všeobecnou námietkou voči neštátnemu vymáhaniu práva je chýbajúci „príklad toho, kedy to fungovalo.“ Stredoveký Island ilustruje skutočný a kvalitne zdokumentovaný historický príklad o tom, ako neštátny právny poriadok dokáže fungovať. Aj dnes nám ponúka inšpiráciu pre vytvorenie spravodlivejšej a efektívnejšej spoločnosti.

Vďaka geografickej polohe Islandu nehrozila zahraničná invázia, a tak chýbal dopyt po celonárodnej vojenskej sile. Islandskí osadníci mali podobné ideologické a filozofické názory na štát a právo ako otcovia zakladatelia Spojených štátov amerických, vrátane nedôvery voči silnej, centrálnej vláde. Hlavný dôvod cesty Vikingov z Nórska na Island, bola snaha vyhnúť sa feudálnemu vzťahu medzi kráľom (šľachtou) a poddanými. Preto islandskí osadníci vytvorili decentralizovaný systém vlády.

Systém

Island nemal výkonnú vetvu vlády a namiesto kráľa mali miestnych náčelníkov. Jediný trvalý úradník v ich systéme bol „logsogumadr“ (ten, čo prednášal zákon). K jeho povinnostiam patrilo memorovanie zákonov, poskytovanie právneho poradenstva a recitovanie všetkých zákonov raz počas výkonu služby. Súkromné súdy, za ktoré zodpovedali godar(i), nahrádzali súdnu moc vlády. Pri riešení sporov boli členovia týchto súdov zvolení až potom, čo sa skutok odohral. Obhajca aj žalobca mali obaja právo vybrať si polovicu arbitrov. Varthing bol ďalšou úrovňou súdov. Išlo o súd typu Thing, v ktorom sudcovia boli vyberaní godar(mi) daného Thing. David Friedman zistil, že tieto súdy boli využívané len zriedka a nie je o nich veľa známe. Na ostrove existovalo i národné zhromaždenie Althing. Každý región bol zastupovaný vlastným Althingom. Ak spor nebol rozriešený na úrovni súkromných súdov, posúval sa vyššie k ďalšiemu najbližšiemu súdu až kým nebol uzavretý.

Počas éry Vikingov neexistovalo na Islande verejné vlastníctvo, všetok majetok bol v súkromných rukách. Islandskí osadníci rozdelili krajinu do štyroch regiónov. Každý z nich mal 9 godord, ktoré boli rozdelené do troch systémov typu Thing. Godord(y) boli rozdelené po troch, každý thing mal tri godord(y). Slovo godord má dva významy. Godord predstavuje skupinu ľudí, ktorí sľubujú vernosť alebo spojenectvo konkrétnemu godi. Godi je vodcom alebo náčelníkom, ktorý vybudoval miesto uctievania pre svojich pohanských nasledovníkov. A godord taktiež znamenal zbierku práv – práv zastupovať zákonodarný orgán Islandu.

David Friedman píše, že „kreslá v zákonodarnom zbore boli doslova na predaj.“ Títo zákonodarcovia, nemali moc len preto, že mali titul godord. Boli bezmocní, „ak sa im nepodarilo presvedčiť nejakých slobodných farmárov, aby ich nasledovali.“ Slúžilo to ako prevencia voči tyranii a nespravodlivosti.

Jesse Byock vo svojej knihe tvrdí, že „vodcovstvo sa vyvinulo takým spôsobom, že náčelníkova moc a prostriedky, ktoré mal k dispozícií, neboli odvodené z vykorisťovateľského systému.“ Slobodní farmári mohli svoju príslušnosť medzi godi kedykoľvek zmeniť bez toho, aby menili svoju geografickú polohu. „Právny vzťah medzi godi a thingman bol tvorený dobrovoľnou verejnou zmluvou.“ Možnosť zmeniť právny systém bez sťahovania sa je kľúčom decentralizovaného systému. Vytvára možnosť secesie až na úroveň jednotlivca, tým sú všetky vzniknuté vládne štruktúry skutočne dobrovoľné. Nestabilný vzťah medzi godi a jeho nasledovníkmi pomáhal na Islande celkom efektívne udržiavať vládu mimo života občanov; právo a arbitráž boli vykonávané spravodlivo.

Konflikty

Ako boli ľudia zodpovední, ak spáchali zločin? Viac menej takým istým spôsobom, ako v súčasnosti funguje systém občianskych súdov v USA. Zločinci boli nútení platiť pokuty, ktoré nešli štátu, ale slúžili ako náhrada škody. Ak odsúdený nebol schopný stanovenú pokutu zaplatiť, mohol sa obrátiť na svoj godord, alebo svoju rodinu či priateľov, alebo akýchkoľvek iných spojencov, a požiadať ich o zaplatenie pokuty miesto neho. Ak by ho však nik nezastúpil, mohol si trest odpracovať (otroctvom). Chudobní neboli v nevýhode. Mohli totiž predať svoje právo na spravodlivosť niekomu inému, napr. náčelníkovi alebo inému rešpektovanému členovi spoločnosti, ktorý následne mal právo pokutu vybrať alebo vyhovieť obeti. V tomto ohľade fungovalo právo na transfer náhrady škody pre chudobných antidiskriminačne. V prípadoch, keď obeť nežiadala o náhradu škody, nevzťahovali sa na vinníkov žiadne iné pohľadávky.

Ak zločinec nechcel svoju pokutu zaplatiť alebo sa poddať do otroctva, tak bol vyňatý z pod ochrany zákona, alebo mohol stratiť podporu svojich druhov, v závislosti od vážnosti zločinu, čím sa nakoniec zdiskreditoval. V časoch vojny sa chápalo, že za každého zabitého muža musí byť zaplatené. Udržiavalo to krátke rodinné spory (feudy), reálne vojny nikdy nevznikli a násilie bolo označovanéné za rodinné spory alebo bitky, ktoré boli krátke a trvali najviac pár dní. Obe strany boli vždy motivované ku kompromisu a vyrovnaniu, keďže dlhodobé násilie bolo veľmi nákladné v takomto inštitucionálnom usporiadaní.

Island sa rozpadol v roku 1262, 290 rokov po jeho založení. Profesor filozofie Roderick T. Long upozorňuje, že Spojeným štátom americkým trvalo len 85 rokov, kým zažili svoju prvú občiansku vojnu. To, že Island vydržal tak dlho, je obdivuhodné. Kolaps prišiel až po takmer troch storočiach relatívne pokojného života. Long píše, že „by sme mali byť opatrní v odsudzovaní Islandu ako zlyhania politického experimentu, pretože rozkvital dlhšie ako Spojené štáty doteraz existujú.“

Keď sa človek skutočne pozrie objektívne na históriu Islandu, rozpozná skutočné dôvody islandského kolapsu. Jeden dôvod bola absencia konkurencie a monopolistické prvky, ktoré sa začali vyskytovať potom, čo päť rodín ovládlo náčelnícky trh. Týchto päť rodín skúpilo väčšinu pozícií náčelníkov. Vo významnej miere ovládli justičný systém krajiny, a tým už nebolo toľko náčelníkov na výber. Viedlo to k nižšej miere konkurencie, vytvárajúc priestor na väčšie zneužívanie slobodných farmárov, čo vyvrcholilo povstaním proti týmto piatim rodinám.

Roderick T. Long sa taktiež venuje faktu, že zavedenie desiatku v roku 1096 mohlo napomôcť kolapsu Islandu. Desiatok bol daňou, platenou na udržiavanie Katolíckej cirkvi a výplaty cirkevných hodnostárov. Jedinou podmienkou bolo, že peniaze, získané na údržbu kostolov, putovali súkromnému vlastníkovi (zvyčajne náčelníkovi). Taktiež neprekvapí, že náčelníci túto daň z majetku platiť nemuseli. Náčelníci tak vytiahli peniaze od slobodných farmárov a tí tak nemali žiaden spôsob ako ich kontrolovať.

Ponaučenie

Aké nám plynú ponaučenia z vikingského Islandu a ako ich máme aplikovať na modernú spoločnosť? Po 700 rokoch vývoja môže byť problematická jednoduchosť islandského systému , avšak s veľkými technologickými pokrokmi prichádza väčší potenciál na koordináciu v decentralizovanej trhovej spoločnosti.

História vikingskej éry nás veľa učí . Prvou vecou je dôležitosť decentralizovaného vymáhania práva. Islandský decentralizovaný právny systém dokázal ustrážiť vodcov po väčšinu svojej histórie. Náčelníci mali moc len vtedy, ak dokázali presvedčiť ľudí, aby ich nasledovali – a to bez použitia násilia a donucovania, čím bol minimalizovaný problém zástupcu. Kto by chcel dobrovoľne nastoliť neschopného alebo zlého vodcu? Ak by aj zlý vodca dokázal presvedčiť pár slobodných farmárov, aby ho nasledovali, z dlhodobého hľadiska by stratil dôveryhodnosť.

Ďalším dôležitým ponaučením je nutnosť premeniť trestné činy na priestupky (rozdiel medzi americkými „criminal“ a „civil“ offenses je podobný ako medzi trestnými činmi, spadajúcimi pod trestné právo, ktoré sú prečinom voči štátu/spoločnosti, a priestupkami, spadajúcimi pod občianske právo, ktoré sú prečinmi voči konkrétnej osobe). Obeť by mala mať prenosné majetkové právo na náhradu škody. Pomáha to chrániť prirodzené práva chudobných. Taktiež to rieši problém verejného statku v súvislosti s vymáhaním práva – dáva obeti väčšiu motiváciu na dolapenie páchateľa.

Súkromné agentúry na vymáhanie práva dokážu ľudí na slobodnom trhu ochrániť, pretože sa budú správať  a kalkulovať ekonomicky racionálne. Verejné policajné zbory túto možnosť nemajú. Ekonóm Murray Rothbard píše, že „alokácie ich zdrojov sú plne podmienené politickými hrami, naťahovaniami a byrokratickou neefektívnosťou bez akejkoľvek odozvy, či polícia naozaj slúži zákazníkom a načúva ich požiadavkám alebo či to robí efektívne.“ Vo verejnom sektore nepoznajú žiaden ekonomický signál o úspechu; súkromný sektor však dokáže počítať stratu a zisk.

Štátne vymáhanie práva predpokladá absolútnu ochranu. No policajná ochrana nie je nekonečným statkom, ktorý môže byť spotrebovávaný bez obmedzenia. Štátny policajný zbor má obmedzený rozpočet, ktorý závisí na obmedzených zdrojoch daňových poplatníkov. Ďalším dôvodom, prečo by súkromné policajné agentúry boli efektívnejšie, je fakt, že sledujú maximalizáciu zisku. Ako dokáže firma maximalizovať zisk bez plnenia požiadaviek zákazníkov? Štátna polícia svoje peniaze získava násilím, a preto nemusí plniť túžby občanov ako tá súkromná. Akákoľvek súkromná firma, ktorá si neurčí zisk ako najvyššiu prioritu, bude z dlhodobého hľadiska vytlačená z trhu.

Záver

Island z čias Vikingov nám ponúka mnoho poznania ohľadom privatizácie práva, súdov a polície. Islandský slobodný štát vydržal dlhšie, ako Spojené štáty americké doteraz existujú, a to o 106 rokov (pôvodný článok bol napísaný v roku 2002 – pozn. prekladateľa). Spojeným štátom trvalo len okolo 80 rokov, kým zažili svoju prvú občiansku vojnu, po ktorej sa dá tvrdiť, že ich vláda už nikdy nebola taká, ako predtým. Verejné poskytovanie práva, súdov a policajnej ochrany sa stretáva s tými istými motivačnými a kalkulačnými problémami ako akékoľvek kolektivizoané odvetvie. Ak je možné tieto služby ponúkanať trhovým (dobrovoľným) spôsobom, budú  poskytované vždy efektívnejšie.

Stredoveký Island dokazuje, že dôležité služby môžu byť poskytované súkromne bez porušenia práv a bez chaosu. Na ostrove neprebiehal neustály boj.„Hobbesova džungla“ nevyústila do vojny všetkých proti všetkým (kde je život hrozný, brutálny a krátky). V porovnaní s mnohými režimami 20. storočia bol stredoveký Island oveľa bezpečnejšie miesto na život.

V neštátnej spoločnosti sú ľudia vyberaní podľa ich schopností. Status, peniaze, moc a chamtivosť, všetko, čo si obhajcovia silnej centrálnej vlády predstavujú, nie sú predpokladmi pre ‘vodcov’. V bezvládí nie sú na vrchol vyberaní tí najhorší, ale jednoducho podnikatelia, ktorí najlepšie uspokojujú požiadavky zákazníkov, a ktorých spoločnosti budú nasledovne rásť. V bezštátnej spoločnosti jedine zákazník je kráľom.

Ak sa vám článok páčil, môžete ho podporiť na vybrali.sme.sk

DISKUSIA

________________________________________________________

Preložil Matúš Lupták (http://mises.org/daily/1121) Editoval  Filip Zemčík a Matúš Zemčík.

K téme odporúčame: David Friedman: Súkromné právo Stredovekého Islandu; Středověký Island (Jakub Skala); Viking Style: Model or Misfortune? (Roderick T. Long)

Ordered Anarchy: Evolution of the Decentralized Legal Order in the Icelandic Commonwealth (Birgir T. Runolfsson Solvason) a http://en.wikipedia.org/wiki/Icelandic_Commonwealth

Český Projekt DVP (Different Vision Point alebo Dobře Vybavená Poustevna) sa nachádza v časti obce Otročín s názvom Tisová v okrese Karlové Vary. Tvorcovia sa snažia o totálnu sebestačnosť a nezávislosť v štýle DIY. Na webstránke píšu: “Chceme vysbírat dost peněz na odpojení se od systému.”. Hoci je myšlienka autonómneho a sebestačného bývania veľmi prostá, jej realizácie sú vždy unikátne. Preto vám na prislande prinášame autentický rozhovor s jedným obyvateľom DVP Autonomous Community Space (Tisova/Otrocin), ktorý bol realizovaný pre portál Čistá Alternatíva. 

Rozhovor: ”Projekt DVP existuje již 7 let, ale za tu dobu nezískal příliš pozornosti v alternativních médiích. Myslíme si, že si pozornost zaslouží, proto zveřejňujeme rozhovor s obyvatelem, který byl u zrodu DVP. Tento projekt v praxi prosazuje autonomii, recyklaci, dobrovolnou skromnost a další principy, které jsou nám blízké.” 

Můžeš na začátek trochu představit projekt DVP?

“Projekt DVP je malý autonomní projekt, který se za dobu fungování (skoro 7 let) různě vyvíjel. Některé věci jsou tu ale už od začátku. Projekt začínal s myšlenkami permakultury, DIY, autonomie atd. Od začátku jsme chtěli experimentovat se zahrádkou. K tomu se časem přidalo to, jak si věci uchovat, sušit, urychlovat atd. DIY pro nás znamená základ. Tedy: Udělej si sám! Náš pozemek je dost velký na různé experimenty. Některé se povedly, některé ne a naučili jsme se díky tomu spoustu věcí. Základem DIY je také to, že se používají různé vyhozené věci, nebo se opravují pokažené.

Autonomie pro nás znamená, že nechceme být v nějakých škatulkách či strukturách. Chceme najít vlastní způsob jak přežít, ale nechceme učit lidi, jak žít podle nás. Chceme jen v lidech probudit šetrnější přístup k přírodě a zvířatům. Nechceme měnit svět. Chceme měnit tohle místo a to se nám myslím daří.”

Vy se na DVP snažíte odpad minimalizovat. Můžeš popsat jakými způsoby?

“Odpady? Co je to odpad? Odpad je věc, kterou už nepotřebujeme, proto je dobré si položit otázku, proč kupujeme věci, které nepotřebujeme. Kdysi to bylo jinak. Před příchodem ropy bylo vše vesměs ze dřeva nebo ze železa a jiných kovů či kamenů, takže každá věc když dosloužila, tak byla vrácena přírodě v celé své kráse – shnila, změnila se na kompost a kruh přírody pokračoval dál. Teď je situace jiná. Doba plastová, by se dalo říct. Jsou dva možné přístupy. Buďto budeme dělat vše ze dřeva nebo prostě budeme používat už použité. Dělat vše ze dřeva ale nejde. To bychom vykáceli zbytek stromů. Žijeme v době, kdy budeme muset používat odpadky a vracet jim život. Tak možná za dvě stě let už nebudou žádné plasty. Možná se vrátíme i k tomu dřevu.

Ten koloběh je silný. Chcete si udělat patro v pokoji? Zkuste si ho udělat sami a zjistíte, že prkna a trámy jsou tak drahý, že to nejde… respektive jde, ale musíte mít dost peněz a ty vyděláte tak, že budete makat zase v tom systému, který těží ropu, podporuje války atd. Je to koloběh. Jak se říká, je to rozjetý vlak, který nejde zastavit, a nechtějí, abys vyskakoval za jízdy.

A co my a třídění? Uvědomme si, že odpad, který se vytřídí má mnohem větší životnost. Například z papíru se dá udělat toaleťák. Papír vydrží asi 6 krát recyklaci na papír stejné kvality a pak se vlákna v papíru opotřebují. Základem je proto vyhýbat se kupování odpadu. A jak to tedy děláme my? Začnu nakupováním! V první řadě, kupu věcí si vypěstujeme a nemusíme je kupovat. Víno si uděláme svoje a nemusíme tedy kupovat tolik láhví a tetrapaků. Některým věcem se ale přesto nevyhneme.

Dost věcí se dá omezit či znovupoužít. Místo plastových, používáme plátěné pytlíky. Nejvíce plastových pytlíků lidi pořizují při nákupech chleba, rohlíků, zeleniny či ovoce. Je tedy možné si pořídit sadu pytlů textilních (např. ze starého prostěradla!) a nakupovat do nich. Prodavačky si zvyknou. A když ne, tak zkuste jiný obchod ve městě. Jistě jich je dost na to, abyste si prostě mrkev a rohlíky mohli dávat do vlastních pytlíků. Další možnost je dohodnout se s kámošema a kupovat věci ve větších baleních. Jde toho takhle koupit dost. A velký pytel třeba od ovesných vloček se pak dá taky snadno znovupoužít na různé věci. Musím podotknout, že se mi to pěkně říká, když máme velkou půdu, dílnu a sklad, kde ty věci můžeme skladovat, než najdou využití.

Ještě k dalším drobnostem. Kouříte tabák? Většina levných balení se skládá ze dvou složek – papír a plast. Po roztržení se dají vytřídit. Já kouřím „javu“ (Javaanse) a ta je jenom v plastu, takže mám dost velkou zásobu použitelných pytlíků. Smrdí sice tabákem, ale přišel jsem na to, že když pytlíky dám do vody a tak na měsíc ven na sluníčko, tak to bakterie kompletně vyžerou a zůstanou čisté pytlíky. Používám je na semínka, drobné věci do dílny atd. Fantazii se meze nekladou. Těch věcí co se dá znovupoužívat je strašně moc a základ je mít fantazii. My jsme například často po večerech sedávali, bavili jsme se o tetrapacích a přišli jsme na šílené věci, jak je různě využít – na střechu, peněženku, dárkovou krabičku, zateplení, koflík na kytaru, pexeso nebo dokonce na klobouk či různé oblečky ve stylu „starwars“. Je toho strašně moc.”

Život ve městě nabízí mnoho možností, jak získat materiál z toho, co lidé vyhazují do popelnic nebo vedle nich. Jak je to ale na venkově a v rámci DVP? Je u vás možné tímto způsobem využívat odpad sousedů, nebo je člověk závislý jen na tom, co sám vyprodukuje či zakoupí?

“Za těch 7 let jsme prošli různými fázemi a vlastně sis sám odpověděl. Na jednu stranu používáme věci, které vyprodukujeme sami. Sklenice jsou jasný, že do nich pak dáváme naše věci – bylinky, zavařeniny atd. Taky jsou dobré pětilitrovky od vína, kterých se u popelnic válí hodně. Uřízneš dno, olepíš páskou a máš malý skleníček. Když něco vidíme u popelnice, tak něco použijeme. To je jasné. Snažíme se nakupovat s rozumem, takže například skoro žádné tetrapaky. V poslední době hodně preferujeme věci ze dřeva. Dílnu už máme dobře zařízenou a žijeme v lese, takže materiálu je tu hodně. Postavíš například plůtek, za pár let se ti rozpadne a tak ho prostě postavíš znova z čerstvých větví.

Ze začátku, jak jsme to tu zařizovali, jsme navštěvovali místního vetešníka, který „za babku“ vozí věci z Německa. Je to takový „svojský“ pán. Tady na Karlovarsku znám tři vetešníky a myslím, že nějaký je skoro na každé vesnici tady. Vlastně už i my máme vetešnictví, protože skoro nic nevyhazujeme a dost věcí dáváme na půdu, kde čekají na další využití. To je právě ten rozdíl oproti městu, že tady si můžeš dovolit dát věci na půdu a pak je zase vrátit do oběhu.

Jinak když zrovna je u nás velkoobjemový kontejner, tak tam občas mrkneme. Přijde nám ale, že lidi tady šetří a nevyhazují tolik co před tím. Už tam nenajdeš pěknou funkční židli. V tomhle ta krize je dobrá. Lidi více šetří a více přemýšlejí, co už je fakt na vyhození a co ne. Krize vlastně způsobila, že se méně vyrábí, méně jezdí autem atd. Jo to pro všechny těžký, ale zároveň pro přírodu je to lepší. Tady už například každý má svou hromádku starého železa, a když je dost velká, tak jí odveze do sběrny. Před tím se železo válelo všude.

Ještě k tomu železu jeden příklad. Vezmete konzervu, sníte její obsah, zajdete do dílny a kladivem jí rozmašírujete, aby nezabírala tolik místa a šup s ní do krabice. Až bude plná tak šup s ní do sběrny. A co s křivými hřebíky? My je nedáváme do sběrny, ale rovnáme je, aby se zase použily. Máme jich plnou pikslu a čekají v dílně. Když nemáme nový hřebík, tak po nich saháme a jede se dál jak o život…

Takže aby shrnul odpověď na tvou otázku. Něco produkujeme z našich „odpadků“, něco z odpadků cizích lidí, když občas projedeme „konťáky“. Dost toho taky sami děláme ze dřeva…”

Tvé odpovědí jsou obsáhlé, srozumitelné a výstižné. Věřím, že pro některé lidi, to co píšeš, muže být i inspirativní. Můžeš teď ale prozradit kde pro změnu bereš inspiraci ty a lidi kolem projektu DVP?

“Osobní otázka, ale odpovím neosobně… Jedna věc je zkušenost s tím, co už dělám skoro 15 let. Další věc je, že tady jsi obklopený přírodou, která vytváří neskutečné množství materiálu – kamenů, dřeva… I spirituálně se pak cítíš v pohodě, když máš kolem sebe přírodu.

Podstatná věc a asi největší inspirace je sociální nutnost. V tomhle se znovu vrátím k tomu, co už jsem říkal. Nemáš novou střechu a do staré teče a až pak začneš vymýšlet alternativy. Jen tak z blbosti nebo pocitu „alternativce“ nezačneš sundávat svoji novou střechu z plastu a rvát tam rákos. Budeš to dělat, když si k tomu přinucený… a krize nás k tomu nutí čím dál více. Než přišla krize, byli jsme hodně dole… Nemáme lednici, mikrovlnku ani rychlovarnou konvici… Jen pár žárovek, internet a pračku. Teď během krize už máme krizový scénář pro případ, že nebude ani na elektřinu.

Nás to sice postihne, ale lidi ve městech to postihne podstatně více, neboť my jsme se uskrovnili už dávno před krizí a vlastně jeden z cílů DVP je propagovat veselou skromnost. Samozřejmě v tom všem, co děláme, je kreativita. Snažíme se, když něco stavíme z odpadků nebo z přírodního materiálu, aby v tom byl vidět kus člověka – jeho jedinečnost. Vlastně to ani jinak nejde! Když ti dám hromádku klacků z lesa, kladivo a hřebíky, tak uděláš úplně jinou skříň než já. O tom je ta kreativita. O tom, že tu každý nechává kus sebe. Ještě bych dodal, že se tady lidi dost mění. Ale je to v dobrém! Lidi sem chodí a to místo je inspiruje. Kupu z nich má podobné projekty sice v začátcích, ale tenhle prostor jim dal tu vizi… Možnost na vlastní oči vidět, že to jde dělat jinak…”

Přeji hodně úspěchů v projektu DVP i v osobním životě. Pokud chceš ještě cokoliv říct na závěr, tak jen do toho!

“Chtěl bych jen říci, že takový život, co vedu, není jen pěkný, skromný, ale i pěkně náročný a ne každý na to má. Osobně si myslím… a i vidím, že lidi začínají opět zahradničit, třídit odpadky a opravovat si.

Tenhle rozhovor je pro Čistou alternativu. Ta ale neexistuje! To bychom se museli vrátit do doby před příchodem plastu a motoru. Když se ale naučíme rozumě používat plasty a motory, bude to přínosné pro lidstvo. Tak, jak to děláme teď, je to ale neúnosné a Země tím strašně trpí. Ono v podstatě stačí jenom přemýšlet a experimentovat a přijdete sami na to, kolik odpadu můžete zredukovat. Přeji čtenářům Čisté alternativy, ať přemýšlí a hledají alternativy… A hlavně stejně jak to děláme v DVP, sdílejí své zkušenosti.”

Rozhovor vyšiel v auguste na webe Čistá Alternatíva: http://cista-alternativa.cz/vsechny-prispevky/rozhovor-s-dlouhodobym-obyvatelem-projektu-dvp/

Ak sa vám článok páčil, môžete ho podporiť na vybrali.sme.sk

DISKUSIA

________________________________________________________

Editoval Matúš Zemčík. Webstránka Kolektívu DVP: http://dvp.s.cz/

Hans H. Hoppe: O omyloch klasického liberalizmu a budúcnosti slobody (úryvok)

“Klasický liberalizmus sa nachádza v úpadku viac ako jedno storočie. Od druhej polovice 19. storočia je v Spojených štátoch, a tiež v západnej Európe, verejná politika stále viac utváraná socialistickými myšlienkam. 20 storočie môže byť označené za storočie socializmu par excellance: storočie komunizmu, fašizmu, nacionálneho socializmu a najmä storočie sociálnej demokracie (moderného amerického liberalizmu a neokonzervativizmu).”

Liberalizmus kvôli svojmu kardinálnemu omylu o morálnom statuse vlády prispel k deštrukcii všetkého, čo sa pôvodne rozhodol zachovávať a chrániť – slobody a majetku. Akonáhle sa prijal nesprávný princíp vlády, bolo iba otázkou času, než nastane konečný triumf socializmu nad liberalizmom. Súčasný neokonzervatívny „Koniec dejín“ globálnej a Spojenými štátmi vynucovanej, sociálnej demokracii je výsledkom dvoch storočí omylov liberálnych autorov. Liberalizmus vo svojej súčasnej podobe preto nemá žiadnu budúcnosť. Jeho budúcnosť je skôr liberálna demokracia a táto budúcnosť už nastala (a vieme, že nefunguje).

Argument o nutnosti vlády

Akonáhle sa prijme argument o nutnosti vlády, liberálom dochádza argumentačný arzenál, keď socialisti privádzajú tento argument „vlády“ do jeho logického konca. Ak je monopol spravodlivý, tak je spravodlivá centralizácia. Ak je zdanenie spravodlivé, tak je väčšie zdanenie tiež spravodlivé. A ak je spravodlivá demokratická rovnosť, potom je takisto spravodlivé vyvlastňovanie súkromného majetku (zatiaľ čo súkromný majetok spravodlivý nie je). Čo môže liberál vlastne povedať v prospech menšieho zdanenia a prerozdelovania?

Ak sa prispustí, že zdanenie a monopol sú spravodlivé, tak liberál nemá žiadne zásadné morálne dôvody, ktoré by mohol uviesť. Znížiť dane tak nie je morálnym imperatívom. Liberálna obhajoba spočíva potom skôr výlučne na ekonomických argumentoch. Nižšie dane budú napríklad produkovat isté dlhodobé ekonomické prínosy. Avšak aspoň v krátkom období a pre niektorých ľudí (súčasných príjemcov daní) v sebe nižšie dane zahrňujú ekonomické náklady. Bez morálneho argumentu ostane liberálovi ako nástroj iba ekonomická analýza nákladov a výnosov, ale akákoľvek takáto analýza musí zahrňovať medziosobné porovnanie úžitku a také porovnanie je nemožné (vedecky neprípustné).

Z tohoto dôvodu je výsledok analýz výnosov a nákladov náhodný a každý návrh ním ospravedlňovaný je iba názorom. V tejto situácii sa demokratickí socialisti javia ako úprimnejší, zásadovejší a dôslednejší, zataiľ čo liberáli robia dojem, že sú zasnení, zmätení a bezzásadoví či dokonca oportunistickí. Prijímajú status quo súčasného demokratického poriadku, ale pritom neustále lamentujú nad jeho antiliberálnym výsledkom.

Bez štátu

Ak má mať liberalizmus nejakú budúcnosť, musí napraviť svôj fundamentálny omyl. Liberáli budú musieť uznať, že žiadna vláda nemôže byť zmluvne ospravedlnená, že každá vláda je deštruktívna voči tomu, čo chcú zachovať, a že ochrana a produkcia bezpečnosti môže byť spravodlivo a efektívne poskytnutá iba systémom konkurenčných poskytovateľov bezpečnosti.

To znamená, že liberalizmus bude musieť byť premenený v teóriu bezštátnej spoločnosti, v ktorej je spoločenský poriadok založený na absolútnom rešpekte k súkromnému majetku – v teóriu anarchokapitalizmu (alebo spoločnosti súkromného práva), ako to bolo takmer pred sto päťdesiatimi rokmi prvýkrát načrtnuté Gustavom de Molinarim a v nedávnej minulosti širšie rozpracované v dielach Murrayho Rothbarda.

Takáto teoretická zmena by bezprostredne vyvolala dvojitý efekt. Na jednej strane by to viedlo k prečisteniu súčasného liberálneho hnutia. Sociálni demokrati v liberálnom kabáte a veľa vysokopostavených liberálov (funkcionárov) by sa rýchlo dištancovalo od tohoto nového liberálneho hnutia. Na druhej strane by táto transformácia v myslení viedla k systematickej  radikalizácii liberálneho hnutia.

Pre tých členov hnutia, ktorí sa stále nevzdávajú klasického pojatia všeobecných ľudských práv a myšlienky, že vlastníctvo samých seba a práva na súkromný majetok majú prednosť pred celou vládou a legislatívou, je prechod od liberalizmu k anarchokapitalizmu iba malým krokom. Obzvlásť vo svetle očividného zlyhania demokratickej vlády pri poskytovaní jedinej služby, ktorú by mala vôbec poskytovať  - ochrany.

Konzistentný liberalizmus 

Anarchokapitalizmus je jednoducho konzistentný liberalizmus. Je to liberalizmus domyslený do svojho logického konca – liberalizmus obnovený v súlade so svojím pôvodným zámerom. Avšak tento malý teoretický krok má závažné praktické implikácie. Tým, že by liberáli učinili tento krok a zriekli by sa svojej vernosti súčasnému systému, odsúdili by demokratickú vládu ako nelegitímnu a požadovali by opätovné získanie svojho práva na vlastnú ochranu. Politicky by sa týmto krokom vrátili k samotnému liberalizmu ako revolučnému krédu. Tým, že by popierali platnosť všetkých dedičných privilégií, by boli klasickí liberáli postavení do opozícii voči všetkým zavedeným vládam.

Je priznačnejšie, že najvätší politický triumf liberalizmu – americká revolúcia – bol výsledkom secesionostickej (separatistickej) vojny. V Deklarácii nezávislosti, pri ospravedlnení činov amerických koloniosnostov, Jefferson prehlásil, že „vlády sú ustavené medzi ľuďmi, pričom získavajú spravodlivé právomoci so súhlasom tých, ktorým je vládnuté, „aby zaistili právo na „život, slobodu a usilovanie o šťastie“; a:

 ”… kedykoľvek sa akákoľvek forma vlády stane deštruktívnou voči týmto cieľom, je právo ľudu ju zmeniť alebo zrušiť a ustaviť novú vládu s tým, že jej základ položí na takých princípoch a jej právomoci zorganizuje v takej forme, aby sa mu zdala najviac pravdepodobná, že zabezpečí ich bezpečnosť a šťastie.”

(prečítajte si aj celú deklaráciu: http://projektisland.org/2012/07/04/americka-deklaracia-nezavislosti/)

Anarchokapitalisti by iba znovu potvrdili klasické liberálne právo „takú vládu zvrhnúť a zaistiť novú stráž pre svoju budúcu bezpečnosť.“

Samotný obnovený radikalizmus by samozrejme príliš nezmôhol (aj keď, ako nás učí americká revolúcia, radikalizmus môže byť pomerne populárny). Naopak tým, čo nakoniec zlomí socialnodemokratický stroj,  je práve inšpirujúca vízia riadnej alternatívy k súčasnému systému, ktorá plynie z tohto nového radikalizmu.

Secesia

Skôr ako nadnárodnú politickú integráciu, svetovú vládu, ústavy, súdy, banky a peniaze, globálnu sociálnu demokraciu a univerzálny a všade prítomný multikulturalizmus navrhujú anarchokapitalisti-liberáli dekompozíciu národného štátu na jeho heterogénne súčasti. Ako ich klasickí predkovia sa noví liberáli nesnažia vládu prevziať. Oni vládu ignorujú. Chcú iba aby ich vláda nechala na pokoji a chcú previesť secesiu od jej jurisdikcie, aby si zaistili svoju vlastnú ochranu. Na rozdiel od svojich predchodcov, ktorí iba usilovali o nahradenie väčšej vlády vládou menšou, dovádzajú však noví liberáli logiku secesie do jej konca.

Navrhujú neobmedzenú secesiu, teda neobmedzený vznik slobodných nezávislých území, pokým rozsah jurisdikcie štátu nakoniec nezvädne. Za týmto účelom – a v úplnom kontraste s etatistickými projektami „európskej integrácie“ a „nového svetového poriadku“ – presadzujú víziu sveta desiatok tisíc slobodných území, regiónov a kantónov, stovek tisíc sloboedných miest – ako sú napríklad dnešné kuriozity ako Monako, Andorra, San Maríno, Lichtenštajnsko, Hongkong a Singapur – a ešte väčšieho počtu slobodných okresov a susedstiev, ekonomicky integrovaných prostredníctvom slobodného obchodu (čím menšie územie, tým väčší ekonomický tlak na voľbu slobodného obchodu!) a napr. medzinárodného menového zlatého štandardu.

Až táto alternatívna liberálna vízia získa na dôležitosti vo verejnej mienke, tak koniec sociálnodemokratického „konca dejín“ otvorí dvere liberálnej renesancii.

Hans – Hermann Hoppe, 2001

Ak sa vám článok páčil, môžete ho podporiť na vybrali.sme.sk 

DISKUSIA

________________________________________________________

Hans H. Hoppe je nemecký politický filozof a ekonóm. Text je úryvok z 11. kapitoly Hoppeho knihy Demokracia: Boh, ktorý zlyhal. Z českého prekladu editoval Matúš Zemčík.

K téme odporúčame: Hans H. Hoppe: O omylech klasického liberalismu a budoucnosti slobody; Hans H. Hoppe: Demokracia: boh, ktorý zlyhal; Martin Bulák: Demokracia, boh, ktorý zlyhal a David Friedman: Cesta odtiaľto tam

Prislanďania na Facebooku:

„Hoci myšlienka individuálnej slobody od konca 19. storočia pokročila do inej dimenzie, je vhodné si pripomenúť jej začiatky. Inšpirovaný lockovskou filozofiou  prirodzených práv sa na začiatku leta pred 236. rokmi zrodil dokument, ktorý načrtol novú epochu svetových dejín. Európanmi novo osídlený kontinent za Atlantikom sa postavil voči nadvláde kolonizátorov a americkým rebelantom sa po 8 rokoch podarilo vyhnať anglických okupantov za more. V moderných dejinách USA možno považovať udalosti známe ako „Americká vojna za nezávislosť“ za jedinú oprávnenú a legitímnu vojnu Američanov. Časom avšak mladý americký štát, s obmedzenými právomocami, postupne prerástol do dnešného byrokratického kolosu, ktorý sa môže hlásiť k myšlienkam otcov zakladateľov len formálne.

Napriek tomu, je Amerika stále krajinou, ktorú formovali Benjamin Franklin s Thomasom Jeffersonom. Je to krajina, ktorá zažila v moderných dejinách otvorený slobodný trh v takej miere ako žiadna iná. Je to krajina individualistickej osobnej filozofie a hľadania vlastného šťastia. Krajina v ktorej dodnes drieme duch slobody. Krajina, ktorá snáď raz stiahne svoje vojská z celej planéty, otvorí hranice a stane sa krajinou slobodnou. K dnešnému dňu nezávislosti si preto pripomeňme pamiatku rebelantov týmto slávnym historickým textom, ktorý filozofický sformuloval myšlienky práva na vlastný život podľa svojich predstáv; práva na slobodu a práva na separáciu.“ ~ Matúš Zemčík; Projektisland.org

Deklarácia nezávislosti Spojených štátov amerických, 1776

Keď sa v priebehu ľudských životov postaví pred niektorý národ nevyhnutnosť rozviazať politické záväzky, ktoré ho pútali k inému národu, a zaujať medzi mocnosťami sveta oddelené a rovnocenné postavenie, na aké ho oprávňujú zákony prírody a Boha prírody, tak jednoduchá úcta k názorom ľudstva vyžaduje,  aby vyhlásil dôvody, ktoré ho vedú k odtrhnutiu.

Pokladáme za samozrejmé pravdy, že všetci ľudia sú stvorení sebe rovní a sú obdarení istými neodňateľnými právami, medzi ne patrí právo na život, slobodu a budovanie osobného šťastia. K zaisteniu týchto práv sa ustanovujú vlády, odvodzujúce svoju moc so súhlasom ľudí, ktorým vládnu. Kedykoľvek začne byť niektorá vláda týmto cieľom na prekážku, má ľud právo ju vymeniť alebo zrušiť a ustanoviť vládu novú, ktorá by bola založená na takých zásadách a mala svoju právomoc upravenú takým spôsobom, ako uzná ľud za vhodné pre zaistenie svojej bezpečnosti a svojho šťastia. Je pravdou, že prezieravosť velí, aby sa vlády už ustanovené nemenili z príčin nepatrných ani prechodných a i celá skutočnosť ukázala, že ľudia, ak je zlo znesiteľné, sú skôr naklonení ho znášať, než aby sa domáhali svojich práv tým, že zrušia životné formy, na ktoré si zvykli.

Avšak, keď dlhý rad prípadov zneužitia moci a skutkov bezprávia, sledujúcich neustále rovnaký cieľ, svedčí o úmysle podrobiť ľudí úplnou krutovládou, tak je ich právom a priamo povinnosťou, takú vládu zvrhnúť a postarať sa o nových strážcov svojej budúcej bezpečnosti.

(“Prezident Kontinentálneho kongresu John Hancock sa podpísal ako prvý a najväčším písmom, aby anglický panovník vedel prečítať jeho meno aj bez okuliarov.”) 

Také bolo trpezlivé utrpenie týchto kolónii; a taká je teraz nutnosť, ktorá od nich vyžaduje, aby vymenili svoj starý systém vlády. Dejiny opakovaného bezprávia majú za cieľ ustanoviť nadvládu tyranie nad týmito štátmi.

Na dôkaz toho nech sú úprimnému svetu predložené skutočnosti o našom tyranovi:

Odmietal schváliť zákony najprospešnejšie a najnutnejšie pre verejné blaho.

Zakazoval svojim guvernérom schvaľovať zákony neodkladného a naliehavého významu; alebo keď bolo ich zavádzanie pozastavené, pokiaľ nebude získaný jeho súhlas, úplne sa im odmietal venovať.

Odmietal schváliť iné zákony pre zaopatrenie veľkých obývaných oblastí, pokiaľ by sa títo ľudia nevzdali práva na zastúpenie v zákonodarných zboroch, čo je právo pre ľud neoceniteľné a nebezpečné iba pre tyranov.

Zvolával zákonodarné telesá na neobvyklých, nepohodlných miestach, vzdialených od verejných archívoch, iba preto, aby ľudí unavil a učinil povoľných k svojim opatreniam.

Opätovne rozpúšťal zákonodarné zbory, pretože sa mužne a pevne stavali proti jeho zásahom do práv ľudu.

Po takých rozpúšťaniach odmietal po dlhú dobu povoliť, aby boli ľudu zvolené iné; a aby sa tak zákonodarná moc, ktorú nejde zničiť, vrátila k ľuďom a mohla byť nimi slobodne vykonávaná. Štát zostával medzitým vystavený nebezpečným zásahom zvonku a zvratom zvnútra.

Usiloval sa o zabránenie zaľudňovania týchto štátov; za tým účelom vytváral prekážky pre vydávanie zákonov o nadobúdaní občianskeho práva cudzincov a odmietal tvorbu zákonov o podpore cudzincov; odmietal schvaľovať iné zákony na podporu prisťahovalectva a sťažoval podmienky pre nové prisvojenie pozemkov.

Prekážal výkonu spravodlivosti tým, že odopieral svoj súhlas zákonom pre zriadenie súdnych orgánov.

Vytvoril závislosť sudcov iba na svojej vôli pokiaľ ide o držanie ich úradov a výši a platení ich platov.

Zriadil množstvo nových úradov a poslal sem húfy úradníkov, aby šikanovali náš ľud a ujedali z jeho majetku.

Udržiaval medzi nami v dobe mieru stále vojská bez súhlasu našej legislatívy.

Učinil vojenskú moc nezávislú na občianskej moci a jej nadradenú.

Spojil sa s inými, aby nás podrobil jurisdikcii, ktorá je cudzia našej ústave a nie je odobrená našimi zákonmi, a dal tak súhlas k ich aktom domnelej zákonodarnej moci:

- o ubytovaní veľkých útvarov ozbrojeného vojska medzi nami;

- o ich ochrane predstieranými procesmi pred potrestaním za vraždy, ktoré by spáchali na obyvateľoch tohto štátu;

- o prerušení nášho obchodu so všetkými časťami sveta;

- o uvaľovaní daní bez nášho súhlasu;

- o pripravení nás o výhody vypočutia poroty v mnohých prípadoch;

- o odvážaní (nás) za more, aby sme boli súdení za domnelé trestné činy;

- o zrušení slobodnej sústavy anglických zákonov v susednej provincii, zriadení neobmedzenej vlády v nej a rozšírenie ich hraníc tak, aby zároveň poskytla okamžitý príklad a vhodný nástroj k zavedeniu tiež absolútnej vlády v týchto kolóniách;

- o odňatie našich výsadných listín, zrušení našich najcennejších zákonov a zakladania zmenených foriem našej vlády;

- o postavení nášho vlastného zákonodarstva a prehlásení, že iba oni sami sú vybavení právomocou vydávať pre nás zákony vo všetkých a akýchkoľvek prípadoch.

Vzdal sa tu vlády tým, že nás prehlásil za zbavených svojej ochrany a viedol proti nám vojnu. Plienil naše moria, pustošil naše brehy, vypaľoval naše mestá a ničil životy našich ľudí. Teraz dopravuje veľké armády cudzích žoldnierov, aby dokončil dielo smrti, pustošením a tyraniou, ktorá už bola započatá prejavmi krutosti a vierolomnosti, aké by ťažko našli porovnanie v najbarbarskejších dobách a ktoré sú celkom nehodné hlavy civilizovaného národa.

Donútil našich spoluobčanov, zajatých na šírom mori, aby zdvihli zbrane proti svojej krajine, aby sa stali katmi svojich priateľov a bratov; alebo aby sami padli do ich rúk. Vyvolal medzi nami vnútorné rozpory a snažil sa poštvať proti obyvateľom našich hraníc krutých indiánskych divochov, ktorých známym pravidlom je ničenie všetkých pokolení bez rozdielu veku, pohlavia a postavenia.

______________________________________________________

(Americký sudca Andrew Napolitano vo svojej prednáške hovorí o rebélii kolónii a prirodzených právach: “Right to be Left Alone.”)

______________________________________________________

V každej etape tohto útlaku sme najpokornejšími slovami žiadali o nápravu: naše opakované prosby mali za následok iba opakované krivdy. Panovník, ktorého charakter je tak poznamenaní činmi, ktorými sa vyznačuje tyran, je nespôsobilý byť vládcom slobodného ľudu.

Ani voči našim britským bratom sme neboli nepozorní. Upozorňovali sme ich z času načas na pokusy ich legislatívy postihovať nás nespravodlivou jurisdikciou. Pripomínali sme im okolnosti našej imigrácie a nášho usadenie sa na tomto mieste. Dovolávali sme sa ich spravodlivosti a šľachetnosti a zaprisahali sme ich pri putách nášho spoločného príbuzenstva, aby odmietli tieto neoprávnené zásahy, ktoré by nevyhnutne pretrhávali naše zväzky a styky. Ale oni boli hluchí k hlasu spravodlivosti a príbuzenstva. Preto sa musíme podriadiť nutnosti, ktorá vyžaduje naše odtrhnutie a musíme ich považovať, tak ako ostatnú časť ľudstva, za nepriateľov vo vojne a za priateľov počas mieru.

Preto my, predstavitelia Spojených štátov amerických, zhromaždení v generálnom Kongrese, dovolávajúcich sa u najvyššieho sudcu správnosti svojich úmyslov, menom a z moci dobrého ľudu týchto kolónií, slávnostne zverejňujeme a prehlasujeme, že tieto kolónie sú a po práve majú byť slobodnými a nezávislými štátmi, že sú oprostené od akejkoľvek poddanosti britskej korune, a že akékoľvek politické záväzky medzi nimi a štátom Veľkej Británie sú a majú byť úplne rozviazané. A že ako slobodné a nezávislé štáty majú plnú moc vypovedať vojnu, uzatvárať mier, zjednávať spojenectvá, zriaďovať obchod a prevádzať všetky ostatné úkony a veci, ktoré nezávislé štáty môžu po práve činiť. A na podporu tohto prehlásenie sa pevne spoliehame na ochranu božskej prozreteľnosti, navzájom a jeden druhému dávame v ochranu svoje životy, svoje statky a svoju nedotknuteľnú česť.

Odsúhlasné kongresom vo Philadelphii 4. Júla 1776
( podpísali John Hancock, Thomas Jefferson, Benjamin Franklin, John Adams… a daľší)

Ak sa vám článok páčil, môžete ho podporiť na vybrali.sme.sk 

DISKUSIA

________________________________________________________

K téme amerických rebelantov odporúčame článok ‘Thomas Paine: Spoločnosť je požehnanie, ale vláda je zlo’ a televízny mini-seriál ‘John Adams’.

Prislanďania na Facebooku:

Robert Higgs: 10 výhovoriek prečo nezrušiť štát

Otroctvo existovalo po tisíce rokov v najrôznejších spoločnostiach po celom svete. Predstava života bez neho si vyžadovala neobyčajné úsilie. Napriek tomu sa sem-tam vynoril niekto, kto otroctvu oponoval. Napríklad tým, že otroctvo je morálne zverstvo a ľudia by sa ho mali zbaviť. Títo výstrední ľudia, ktorí otroctvo odsudzovali vyvolávali reakcie od žoviálneho pobavenia sa, cez hrubé pohŕdanie, až po násilný odpor.

Viac výhovorky než argumenty

Keď sa ľudia obťažovali odôvodniť svoj odpor voči zrušeniu otroctva, prichádzali s rôznymi myšlienkami. Uvediem 10 argumentov na ktoré som v literatúre natrafil. Porovnám ich s veľmi podobnými, a dnes často používanými, argumentami pre zachovanie štátu.

Zrušenie otroctva vs. zrušenie štátu:

Podobnosť argumentov proti zrušeniu otroctva s argumentami proti zrušeniu vlády (ako ju poznáme) by mala otriasť vierou všetkých ľudí, ktorí ešte stále fungujú pod mylnou predstavou o tom, ako je vláda naša, že je z ľudi a je pre ľudí.  Z môjho pohľadu, to vyzerá zúfalo – štát, ako inštitucionálny komplex, spočíva na rovnakých vratkých intelektuálnych základoch ako otroctvo.

“Úloha vlády by mala byť iba v odstránení seba samej zo všetkých sfér našich životov; tak rýchlo ako sa ju to podarí donútiť.” – ekonóm Murray Rothbard

Zamyslenie

Kedysi považovalo nespočet ľudí jeden alebo viac z uvedených argumentov v mojej tabuľke za dostatočný dôvod nato, aby oponovali zrušeniu otroctva. Spätne sa ale tieto argumenty zdajú byť chabé. Sú to viac výhovorky než argumenty.

Dnes tieto a im podobné argumenty používajú oponenti názoru, že vláda ako ju dnes poznáme – monopolistická, na úrovni jednotlivca nekonsenzuálna vláda ozbrojenej skupiny, ktorá vyžaduje poslušnosť a platbu daní – by sa mala zrušiť. Zamyslenie sa nad tým, či sú uvedené dôvody presvedčivejšie proti zrušeniu otroctva ako proti zrušeniu vlády nechávam na čitateľa.

Robert Higgs, 2009 

Ak sa vám článok páčil, môžete ho podporiť na vybrali.sme.sk 

DISKUSIA

________________________________________________________

Z článkov Zrušenie štátu = zrušenie otroctva; 10 dôvodov prečo nezrušiť otroctvo;  Ten reason not to abolish slavery a Why We Couldn’t Abolish Slavery Then and Can’t Abolish Government Now editoval Matúš Zemčík. 

K téme odporúčame: Anatómia štátu (M. Rothbard); Čo je to štát? (Ján Tralich) a Čo je anarchia? Čo je štát? (D. Friedman)

Prislanďania na Facebooku:

Duševné “vlastníctvo” raz skončí na smetisku šibnutých dejín. Dôvod? Je nelogické, neetické, nevýmahateľné a zbytočné. Copyrighty i patenty sú vo svojej skrytej podstate absurdný výmysel politickej triedy. Väčšinou skonštruovaný za asistovania nejakej duševnoprávnej loby.

“‎Pre Boha je nemožná len jedna vec – nájsť akýkoľvek zmysel v autorských zákonoch na našej planéte.” — Mark Twain

Nelogické*

Duševné vlastníctvo je štátna monopolná výsada nad rámec ochrany prirodzených vlastníckych práv k fyzickým veciam. Duševné vlastníctvo nie je prirodzené vlastníctvo, ale pozitívne právo. Je to arbitrárne stanovené štátne privilégium, a to iba pre niektoré odvetvia ľudskej tvorby. Aj keď je za určitých okolností možné zadefinovať umelecké orginálne dielo alebo unikátny mechanizmus hodný patentu, nie je možné logicky vysvetliť dôvod ochrany práv tvorcu iba k veciam, ktoré splňajú definíciu diela či patentovateľnej idey a dôvod neochraňovať všetku ľudskú tvorivú činnosť. Takže logickosť obhajoby práv tvorcov padá už v samotnom zadefinovaní poľa pôsobnosti.

Nelogickosť vlastníckeho titulu k informácii: “Duševnou tvorbou vlastníctvo nevzniká a vlastníctvo nevznikne ani hocijakou inou prácou. Ak pracujem v pekárni, tak mi rožky nepatria, aj keď bola na ich výrobu použitá moja práca. Rožky patria majiteľovi pekárne – teda tomu kto kúpil suroviny, alebo nákupom poveril iného, a nie tomu kto ich rukami vyrobil.

Vlastníme niečo iba preto lebo vlastníme zdroje (okrem prípadu prvotného privlastnenia/zabrania veci, pôdy, zlata, ropy…). Ale pri napísaní knihy (myšliekovej práci) si predsa nekupujeme inšpirácie (idey) od druhých ľudí či od majiteľov parkov, lesov, štvrtí, ulíc. Nekupujeme si zdroje, z ktorých myšlienku zhotovujeme, pretože myšlienky nemajú povahu fyzických statkov. Sú to často voľné odpozorovateľné informácie. Informácie nemôžu byť predmetom vlastníctva.”

Zjednodušene: vlastníme naše telo, ktoré použijeme ako nástroj na vytvorenie myšlienky a to bez kúpených abstraktných zdrojov – žiadne vlastníctvo (idey) nevzniká. V slobodnom svete by každý mal mať možnosť použiť svoje telo ako nástroj pre vytvorenie myšlienky a ďalej s myšlienkou slobodne narábať.

Vlastniť znamená mať legitímne exkluzívne právo na fyzickú integritu hmotnej veci (svojho tela, privlastnených, darovaných či kúpených vecí…). Myšlienka je iba akcia  nášho majetku (náš mozog). K nej potom logicky nemôže existovať žiaden vlastnícky vzťah. Práca či akcia sa vo filozoficko-právnom zmysle sa nedá vlastniť.

Ak nakreslím projekt plachetnice, tak mi ten projekt môže patriť iba v zmysle toho, že mi patrí fyzicky papierový výkres alebo harddisk, kde je digitálny zápis uložený. Nemôžem vlastniť svoju myšlienku (sled myšlienok - prácu mozgu) plachetnice a nemôžem vlastniť myšlienky iných ľudí. Môžem vlastniť jedine nezhmotnenú myšlienku plachetnice na výkrese, lebo vlastním výkres alebo zhmotnenú plachetnicu, ktorú som si vyrobil alebo kúpil, pretože plachetnica má fyzickú podobu. Každý má od prírody právo použiť svoje telo, mozog, majetok či zazmluvnenú prácu iných na vyrobenie podobnej (totožnej) plachetnice.

Neetické*

Prečo existuje vlastnenie vecí?

Civilizovaná spoločnosť si hmotné veci, resp. vlastnícke tituly k nim, prerozdeľuje dobrovoľnou výmenou za iné hmotné veci alebo služby. Prirodzené vlastníctvo hmotných vecí sa medzi ľuďmi vyvinulo, aby neprichádzalo k boju o vzácne statky. Myšlienky sú nekonečne množiteľné a vznácnym statkom nie sú. Tým neprichádza ku konfliktu pri boji o nápad postaviť si dom či skonštruovať sekeru v pravekej komunite.

Naopak aplikovanie duševných práv vytvára konflikt, pretože v podstate uvaľuje vlastnícke nároky autora prvej sekery na všetky drevené a železné suroviny ľudí v danom spoločenstve – zabraňuje im vyrobiť principiálne obdobnú sekeru bez jeho súhlasu. Vymáhanie duševného práva autora takto porušuje prirodzené vlastníctvo vecí ostatných ľudí v danom spoločenstve. Nemôžu si slobodne zhotoviť  za použitia svojho mozgu a zo svojho majetku určitý nástroj.

Americký právny teoretik Stephan Kinsella: „Každý má právo použiť pre svoje účely hociktorú informáciu z majetku hocikoho iného, ktorú zahliadol alebo iným spôsobom zistil.“

Z pohľadu etiky je vlastníctvo informácii iba monopolnou mocou vynucované právo, ktoré porušuje prvotné prirodzené vlastnícke právo k fyzickým veciam. Teda z pohľadu filozofie prirodzených práv je súčasné duševné vlastníctvo neetické. Porušiť vlastnícke právo možno iba v prípade vymáhania dodržiavania vlastníckych práv. Ak ma ide zastreliť zlodej, ide mi zničiť mnou vlastnené telo, mám smrtonostné právo ochrániť svoj majetok (telo), tým že poruším vlastnícke právo k jeho telu a zastrelím ho v sebaobrane.

Zástancovia vymáhanie duševných privilégií, tak musia prísť s komplexnou právno-filozofickou teóriu, ktorá legitimizuje a logicky vysvetľuje porušovanie vlastníctva k hmotným statkom (pokuty za porušenie patentu, kopírovanie..). Samozrejme si to veľmi neuvedomujú a selektívne sa snažia obhajovať legitimitu iba niektorých zákonov v iba niektorom odvetví (napr. v hudobnej tvorbe).

„Ak príroda stvorila jednu vec menej náchylnú k exkluzívnemu vlastníctvu ako ostatné, je to prejav schopnosti myslieť, nazývaný myšlienka. Tú môže jednotlivec exkluzívne vlastniť len kým si ju nechá pre seba. V momente keď ju vyzradí, nájde si myšlienka cestu do vlastníctva každého. Ten, čo ju príjme sa jej nemôže zrieknuť. Jej príznačnou črtou je to, že nikto jej nemá menej a každý ju má celú. Ten, kto odo mňa príjme myšlienku prijíma nové vedomosti bez toho, aby ubudlo z mojich, rovnako ako mňa neuvrhne do tmy ten, kto si z môjho ohňa pripáli sviecu.

 To, že myšlienky by mali voľne prúdiť svetom pre vzájomné zušľachtenie ľudí a zlepšenie podmienok v ktorých žijú bolo, zdá sa cielene a láskavo zamýšľané prírodou, keď stvorila myšlienky, ktoré sa vedia šíriť na všetky strany ako oheň, bez toho aby z jeho intenzity na nejakom mieste ubudlo, a ako vzduch, ktorý dýchame a zapĺňame ho svojím fyzickým bitím, aj keď si ho nemôžeme exkluzívne prisvojiť.  Vynálezy vo svojej podstate nemôžu byť predmetom vlastníctva.“ ~ patentový právnik a tretí prezident USA Thomas Jefferson

Nevýmahateľné

Ako sa ukazuje dnes, aj keď máme po ruke vymáhací monopol (súdy, polícia), dodržiavanie autorských či patentových práv sa nedá efektívne vymáhať. Jednak by duševné zákony museli platiť na celej planéte naraz a jednak by sme ich vo veľkej miere mali prijať za logické či spravodlivé. Patent pre uchovávanie hláv mŕtvych do kusu skla (U.S. Pat. No. 748,284, Dec. 29, 1903) určite na legitimite ochrane duševného vlastníctva nepridá. Okrem toho sa vždy nájdu krajiny, ktoré patentové zákony nebudú aplikovať.

Predstava, že by mohli napríklad súčasné koncepty ochrany autorstva byť nahradené iba zmluvami je absurdná. V prípade, ak by sme si každý platili vymáhanie porušovania vlastníctva (krádeže, výpalné) cez poisťovňu sa dá predpokladať, že vymáhanie (vykrývanie strát) duševných výtvorov by kvôli enormným nákladom ťažko niekto poisťoval. Navyše sa vždy sa dajú pravidlá obísť a v dnešnom digitalizovanom svete sa okopírovaná informácia v našich optických kábloch šíri rýchlosťou svetla. Všetko nasvedčuje tomu, že súčasné modely kopírovacieho práva sú dlhodobo neudržateľné – pretože nie sú v dostatočnej miere efektívne výmahateľné, ak nechceme nastoliť tvrdú cenzúru internetu.

Podobne koncept vyhradených práv (uvaľovaných na tretie osoby) je pri dobrovoľných zmluvných kontraktoch nemysliteľný. Uzatvorená zmluva sa týka iba zúčastnených strán a v civilizovanom svete nie je možné jej obsah uvalovať na ďaľšie nezúčastnené osoby. Ak sa pri predaji zmluvou dohodnem s niekym, že nebude moju knihu kopírovať, inak zaplatí sankciu v určitej výške, nemôžem zabrániť človeku, ktorý túto knihu nájde na lavičke v parku, aby si ju skopíroval v počte 1000 kusov a následne vo svojom obchode vymenil za 10 000 €. Nemožno uvaľovať zmluvu o nekopírovaní na všetkých bez ich súhlasu.

Zbytočné

Okrem vyššie spomínaných bodov, je najpravdepodobnejším dôvodom pre zánik duševného vlastníctva jeho zbytočnosť. Súčasné trendy voľných licencii (Creative Commons, Open Source..) v hudbe, literatúre, publicistike, počítačových programoch či hrách nasvedčujú tomu, že ľuďom je praktickejšie a pohodnejšie žiť vo svete voľného zdieľania informácií, kde nie je žiadny stres ohľadom oprávnenosti nakladania s nimi.  Treba poznamenať, že existujú odvetvia, kde ochrana výtvorov už dnes neexistuje (kúzelníci, recepty, móda, karosérie…) a nedá sa povedať, že by neboli životaschopné.

Na rozdiel od nevýmáhateľných copyrightov budú patentové zákony pravdepodobne uvoľnované pre urýchľovanie pokroku a okamžité závádzanie inovácii.  Veľa informácii bude voľne využiteľných a kľúčové know-how si už asi nebudeme ochraňovať súdmi, ale trezormi a mlčaním.  Život v otvorenej konkurencii bez patentov je praktickejší a menej chaotický.

Gabe Newell, zakladateľ hernej spoločnosti Valve Carporation, povedal: “Pirátstvo je dôsledkom zlých služieb zo strany herných spoločnostií.”

Otvorenejší prístup k zdieľaniu svojich produktov je konkurenčnou výhodou. Tí šikovnejší si vedia zariadiť rôznymi spôsobmi, aby za svoj produkt niekde na konci šérovacieho reťazca dostali odmenu. Zastaralé biznis modely, okrem majiteľov firiem, nikomu nevyhovujú. V kľúčovom boji o zákazníka budú porazené tými, ktorí pošlú historické koncepty duševných práv na smetisko podnikateľských dejín.

Záver

Zbytočné kopírovacie zákony sa v hudobnej tvorbe dnes samotnými tvorcami vo veľkom ignorujú (napr. bandcamp.com). Ostatné uplatňované copyrighty, ktoré s obľubou porušujeme dnes, budeme porušovať naďalej. Patenty ako brzda pokroku a nástroj konkurenčného boja zhynú tiež.

Matúš Zemčík

Ak sa vám článok páčil, môžete ho podporiť na vybrali.sme.sk 

DISKUSIA

(*Poznámka: Pre obhajobu vlastníckych práv a kritiku duševných práv som použil prirodzenoprávnu Lockeovsko-Rothbardovsko-Hoppeovskú filozofickú teóriu, ktorej najvýraznejším súčasným predstaviteľom je libertariánsky právnik Stephan Kinsella. Teória podľa mňa najlepšie vysvetľuje existenciu inštitútu vlastníctva a nelegimitu kopírovacíh práv či patentovej ochrany. V článku som neriešil problematiku “práva” na odmenu, anatómiu kopírovanie a krádeže, a ani alternatívy biznis modelov v kreatívnom priemysle.)

______________________________________________________________________________________

Autor článku je editorom Projekt Island.

Sledujte náše skvelé statusy na Facebooku:

http://www.mises.cz/database/literatura/30a_obzalobaip.pdf

http://www.finmag.cz/cs/finmag/ekonomika/penezenku-byste-neukradli-ale-film-ano/

http://www.ceskapozice.cz/magazin/special-report/dusevni-vlastnicka-prava-brani-krachu-medialnich-dinosauru

Pred dvoma rokmi americká študentka jednej “High School” v štáte New Yorku  predniesla pozoruhodne radikálnu reč. Vtedy osemnásťročná Erica Goldson to na záver svojho štúdia natrela verejnému vzdelávaciemu systému. Ktovie, kto jej s príhovorom pomáhal, avšak jej video na Youtube sa stalo malým hitom vo vlne súčasných revolučných nálad voči prehnitým edukačným systémom. K dnešnému dňu detí vám prinášame úryvok z jej legendárneho príhovoru, na konci si pozrite otitulkované video. (Redakcia)

Erica Goldson – Tu stojím! (…úryvok; 25. jún, 2010)

“Ak sa pozeráš jedným okom na cieľ, pozeráš sa iba jedným okom na cestu.” Toto je dilema, s ktorou som sa stretávala v našom vzdelávacom systéme. Sme príliš zameraní na cieľ, či už je to napísanie testu alebo maturita. Ale na tejto ceste sa neučíme a všetko iba podriaďujeme k dosiahnutiu pôvodného cieľa.

Niektorí z nás si možno myslia: “Ak zvládneš test alebo sa staneš najlepším z ročníka, nenaučíš sa niečo?”. No áno, naučíš sa niečo, ale nie všetko, čo si sa naučiť mohol.  Možno si sa naučil iba to, ako si zapamätať mená, miesta a dátumy, aby si ich potom zabudol a vyčistil si myseľ na ďalší test. Škola nie je tým, čím by mohla byť. Na konci štúdia študenti zistia, že ich cieľom bolo iba dostať sa odtiaľto čo najrýchlejšie ako to bolo možné.

Ja som si tento cieľ práve splnila. Maturujem!

Mala by som sa na to pozerať ako na pozitívnu skúsenosť, obzvlášť, keď som na vrchole ročníka. Pri pohľade späť, ale nemôžem povedať, že som inteligentnejšia ako moji vrstovníci. Moja maturita svedčí iba o tom, že som najlepšia v robení toho, čo sa mi povie a v prechádzaní systémom. Napriek tomu tu stojím a mala by som byť pyšná, že som dokončila toto svoje obdobie indoktrinácie. Odídem iba preto, aby som na jeseň nastúpila do ďalšej fázy, ktorá sa odo mňa očakáva, aby som získala papierový dokument, ktorý potvrdzuje, že som schopná práce. Ale ja protestujem, som ľudská bytosť, mysliteľ, dobrodruh – nie pracovník. Pracovník je niekto, kto je uväznený v opakovaní. Je to otrok systému, ktorý bol vytvorený pred ním. A teraz som ukázala, že som bola tým najlepším otrokom.

Robila som to, čo sa mi povedalo

Robila som to, čo sa mi povedalo, až do extrému. Zatiaľ čo ostatní sedeli v triede a kreslili, aby sa z nich neskôr stali výtvarníci, ja som sedela v triede, aby som si robila poznámky a stala sa najlepšia v písaní testov. Zatiaľ čo ostatní prišli do triedy bez domácej úlohy, pretože čítali o niečom čo ich bavilo, ja som nikdy úlohy nevynechala. Zatiaľ čo ostatní tvorili hudbu a písali texty, ja som sa rozhodla získať kredity navyše, aj keď som ich nikdy nepotrebovala. Keď opustím vzdelávací inštituconializmus, budem úspešná alebo navždy zatratená?  Bojím sa, neviem čo chcem v živote robiť a nemám žiadne záľuby. Je to preto, že som každý predmet štúdia považovala za prácu a excelovala som v každom predmete iba za účelom excelovania, nie za účelom učenia.

Kritik povinnej školskej dochádzky a  bývalý učiteľ John Taylor Gatto hovorí: “Mohli by sme podporiť tie najlepšie vlastnosti mladosti – zvedavosť, húževnatosť, schopnosť prekvapivého pohľadu – jednoducho tým, že by sme boli flexibilnejší vzhľadom k času, textom a testom, tým, že by sme deťom predstavili naozaj kompetentných dospelých a tým, že by sme dopriali každému študentovi toľko autonómie, koľko potrebuje, aby mohol sám občas podstúpiť riziko. Ale nerobíme to. ” (prečítajte ci celý text: Jak veřejné vzdělávání mrzačí naše děti a proč)

Vo vnútri týchto stien je od nás očakávané byť rovnakými. Sme trénovaní zvládnuť každý štandardizovaný test, a tí, ktorí sa odchýlia a uvidia svetlo v inom uhle, sú pre plán verejného vzdelávania bezcenní, a preto nimi pohŕdajú.

H.L. Mencken vo vydaní “The American Mercury” v roku 1924 napísal, že cieľom verejného vzdelávania nie je: “… naplniť mladých jedincov nášho druhu vedomosťami a prebudiť ich inteligenciu. Nič nemôže byť vzdialenejšie pravde. Cieľom je jednoducho znížiť čo najviac jedincov na rovnakú bezpečnú úroveň, vychovať a vycvičiť z nich štandardizovaných občanov, potlačiť nesúhlas a originalitu. To je skutočným cieľom verejného vzdelávania.”

Myslieť znamená spracovať informácie tak, aby sme si vytvorili názor. Ale pokiaľ nie sme kritickí, keď túto informáciu spracovávame, naozaj premýšľame? Existuje vôbec niečo ako nekritické myslenie? Alebo iba bezmyšlienkovite prijímame názory iných ako pravdu?

To isté sa stalo i mne, nebyť avantgardnej učiteľky angličtiny v desiatej triede, Donny Bryan, ktorá mi umožnila otvoriť moju myseľ a pýtať sa na otázky pred akceptovaním učebnicovej doktríny, bola by som odsúdená k záhube. Teraz som osvietená, ale moja myseľ sa stále cíti postihnutá. Nemôžem zabudnúť a musím si neustále pripomínať, aké šialené je toto, údajne, rozumné miesto .

A teraz som vo svete vedenom strachom, vo svete, ktorý potlačuje jedinečnosť, ktorá leží vo vnútri každého z nás, vo svete, v ktorom sa môžeme buď podvoliť neľudskému nezmyslu korporativizmu a materializmu alebo trvať na zmene. Nie sme oživení vzdelávacím systémom, ktorý nás iba pripravuje na prácu, ktorá by mohla byť zautomatizovaná, na prácu, ktorú nie je potrebné robiť, na zotročenie bez túžby po zmysluplnom úspechu. Sme viac ako robotické poličky na knihy, formované tak, aby z nás vypadli fakty, ktoré nás naučili v škole.

“Erica Goldson in Frisco.”

Najsmutnejšou časťou na tom je, že väčšina študentov nemá možnosť si všetko uvedomiť ako ja. Väčšina študentov je vystavená rovnakým technikám vymývania mozgov za účelom vytvorenia ľahostajnej pracovnej sily pracujúcej v záujme veľkých korporácií a tajnostkárskych vlád,a najhoršie na tom je, že si toho nie sú ani vedomí.

Táto časť môjho života skončila. Budem sa snažiť, aby žiadne ďalšie dieťa nemalo potlačený svoj potenciál silami, ktoré sa ho snažia zneužívať a kontrolovať. Sme ľudské bytosti. Sme čokoľvek, čo budeme chcieť, ale iba vtedy pokiaľ budeme mať vzdelávací systém, ktorý nás podporuje a nie ktorý nás drží späť.

Strom môže rásť, ale len vtedy, keď má zdravé základy

Tí z vás, ktorí musia pokračovať v sedení za lavicami a v podvolení sa autoritárskym ideológiam inštruktorov, nebuďte skleslí. Stále máte možnosť sa postaviť, klásť otázky, byť kritickí a vytvoriť si vlastný pohľad. Požadujte prostredie, ktoré vám poskytne intelektuálne možnosti, ktoré vám umožní rozšíriť vašu myseľ namiesto toho, aby ju riadilo. Požadujte, aby ste boli v triede stredobodom záujmu. Vyžadujte, že výhovorka:  ”Musíš sa niečo naučiť na test”, vám nestačí. Sústreďte sa viac na učenie a nie na získavanie známok.

Tých z vás, ktorí pracujú vo vnútri systému, ktorým opovrhujem, nechcem uraziť. Snažím sa vás motivovať. Máte moc zmeniť nedostatky systému. Viem, že ste sa nestali učiteľmi a správcami, aby ste pozerali na unudených študentov. Nemôžete prijímať autoritu vládnucich štruktúr, ktoré vám hovoria, čo vyučovať, ako to vyučovať a že budete potrestaní, pokiaľ to nesplníte. V hre je náš potenciál.

My sme nová budúcnosť

Pre tých z vás, ktorí teraz opúšťate túto inštitúciu, hovorím, nezabudnite na to, čo sa odohrávalo v týchto učebniciach. Neopúšťajte tých, ktorí prídu po vás. My sme nová budúcnosť  a nenecháme to na pokoji. Strhneme steny korupcie, aby sme umožnili rast záhrady vedomostí naprieč Amerikou.

Otitulkované “real” video:

Akonáhle budeme riadne vzdelaní, budeme mať moc urobiť čokoľvek. Neprijmeme nič bez premýšľania. Budeme klásť otázky, budeme požadovať pravdu.

Erica Goldson, class of 2010 

Ak sa vám článok páčil, môžete ho podporiť na vybrali.sme.sk 

DISKUSIA

______________________________________________________________________________________

Prevzaté z http://svobodauceni.cz/articles/zde-stojim.html; originál textu nájdete tu:  http://americaviaerica.blogspot.sk/2010/07/coxsackie-athens-valedictorian-speech.html

K téme odporúčame: Verejným školstvom proti rodine – proti vzdelávaniu;  Peter Gray: Svoboda učení; zbierku textov Vzdělání a trh a http://www.facebook.com/svobodauceni

Sledujte náše skvelé statusy na Facebooku:

“Svet sa hýbe sám – true story.”

A kto by hral hokej?

Spontánny poriadok, samoorganizácia, voľný trh, vznik jazyka, letiace vtáky či hokejový zápas neboli nanútené žiadnou autoritou a predsa sú tu medzi nami. Denne po celej planéte ľudia konajú za nejakým účelom sami od seba a pritom nie sme riadení mimozemšťanmi.  A konali by sme všetci spontáne v prirodzenom poriadku voľného trhu, ak by niektorí jedinci spontánne nechceli nedobrovoľne šikanovať iných k tomu,  aby sa nechovali spontánne, ale plánovane.

Kostra spoločnosti 

Spoločnosť sa nedá a nemá účelovo konštruovať. Ľudia pri každodennom konaní (riešení problémov, zábave) vytvárajú prirodzený poriadok, voľné spoločenské hierarchie. Vzniká prirodzený spoločenský nenásilný systém, ktorý udržuje kontinuitu vzťahov, zvyklostí a zabezpečuje funkčnosť vzájomných interakcií. Tento tisícročia vyvíjajúci sa systém je pravidelne, a často nepretržite, narúšaný násilím. Hyperlokálnym násilím v našom bezprostrednom okolí (domáce násilie, miestne gangy,…) a teritotiálnym (štáty, únie,…). Kostra spoločnosti spočíva v spontánnom chovaní (prisôsobovaní, rozhodovaní…). Nanútený poriadok má za dôsledok chaos –  umelé zásahy vyvolávajú neistotu a porušujú prirodzené vlastnícke vzťahy.

Všeobecná zadefinovanie sa nehodí len na fyziku, ale aj na voľný trh nášho každodenného konania:

“Samoorganizácia je proces počas ktorého sa v nejakom systéme objaví štruktúra alebo vzorka bez žiadnej centrálnej autority alebo nejakej vonkajšej sily, ktorá by si to vynucovala cieleným plánovaním. Čiže globálny poriadok v systéme vznikne na základe lokálnych interakcií elementov tohto systému. Dosiahnutie organizácie je paralelné (všetky elementy konajú v tom istom čase) a distribuované (žiadny element nie je koordinátor). ” (Zdroj – doc. Ing. Igor Farkaš, PhD)

Hokej na dedine

Hokejový (hokejbalový) turnaj na dedine nám poslúži ako pekný príklad spontánneho samoorganizovania. Chcem symbolicky ukázať, že dobrovoľný poriadok je jediný možný poriadok v našej rozšírenej (globálnej) spoločnosti.

“Existencia prirodzeného spontánneho poriadku je podľa ekonóma F. A. Hayeka antropoligickým faktom. Spoločnosť bez akéhokoľvek prirodzené poriadku neexistuje.” (Zdroj - F.A. HAYEK: TEÓRIA SPONTÁNNEHO PORIADKU… )

…………..

Bez motivácie hrať hokej nie sú pravidlá, bez pravidiel sa nedá hrať a bez ihriska nie je kde hokejový turnaj organizovať. Ako to celé vznikne? Ako sa to udeje?

Ihrisko: Na pozemku za dedinou sa vyasfaltuje ihrisko, postavia sa mantinely, lavičky, oplotenie, nakreslia čiary a pozvárajú sa dve bránky. Pozemok daruje domácim hokejovým nadšencom miestny podnikateľ a spolu so sponzormi sa zafinancuje asfalt. Niekto zoženie farby na čiary, pletivo, trubky na bránky a niekto materiál na mantinely.  Všetko sa udeje voľne (neštátne) bez násilia či nejakej šikany. Spontánny poriadok obrazne zabezpečí vytvorenie hracej plochy.

Organizácia: Miestna mládež si zaumieni na novom ihrisku zorganizovať v jednú júnovú sobotu hokejový turnaj miestnych hokejbalových týmov. Kontaktujú kľúčových ľudí, cez ktorých sa potom už spontánne šíri info k správny ľuďom a tými potvrdia účasť.

Pravidlá: Bez pravidel je hokej nehrateľný. Pravidlá vznikli a vznikajú evolučne počas hrania, tak aby vyhovovali hráčom a divákom. Pravidlá sa dobrovoľne snažia hráči doržiavať, pretože chcú hrať hokej. Pravidlá v hokejbale nezaťažujú hikoho v okolí okrem zainteresovaných.

Hra: A samotná hra a herné kombinácie sú krásnym spontánnym poradkov v praxi. K tomu niet čo dodať.

Dobrovoľne postavené ihrisko, spontánne vytvorené pravidlá, hokejka, loptička, dresy, výstroj a diváci na tribúnach vytvoria jedinečný poriadok (systém) na danom mieste. “Howgh!”

…………..

Spontánny poriadok na ľade

Pozrite si otitulkovanú krátku reportáž Johna Stossela o spontánnom poriadku na klzisku:

Záver

“Good order results spontaneously when things are let alone.” - Zhuangzi (369 BCE – 286 BCE)

Iniciované násilie a nedobrovoľné plánovanie vždy tvorí iba chaos. Kostrou spoločnosti je spontánnosť, nie nanútený štátny pseudoporiadok.

Matúš Zemčík / vybrali.sme.sk

DISKUSIA

______________________________________________________________________________________

Autor je anarchistický libertarián a jeden z tvorcov ProjektIsland.org. Má rád hokej a vidiek. 

K téme odporúčame: Samozrejmosť anarchie  a Spontánny poriadok F. A. Hayeka a neviditeľná ruka

Sledujte náše skvelé statusy na Facebooku:

“Rozsah gramotnosti v Americe za Jacksona byl překvapující, uvážíme-li, jaké byly podmínky ke vzdělání. Podle sčítání z roku 1840 umělo číst a psát osmasedmdesát procent všech obyvatel a jednadevadesát procent bělochů. Od koloniálních dob se Amerika těšila nejvyšší gramotnosti v celém západním světě. Většina dětí se učila číst a psát v církevních nebo soukromých školách, u soukromých učitelů nebo doma v rodině. Abraham Lincoln vzpomínal, že jako dítě toho nevěděl mnoho. „Přesto jsem jakž takž uměl číst, psát a počítat aţ po trojčlenku, ale to bylo vše.“ V době okolo roku 1830 žádný stát nezajišťoval vzdělávací systém v současném smyslu slova, i když stát Massachusetts již téměř dvě stě let požadoval na obcích, aby provozovaly školu. Po roce 1830 požadavky na veřejné školství rychle rostly. Reformátoři tvrdili, že vláda lidu je závislá na gramotném a vzdělaném voličstvu…” – úryvok z knihy Dějiny Spojených států amerických (redakcia)

Sheldon Richman: Verejné školstvo a ohrozenie rodiny

Predstavte si, že by ste chceli rozvrátiť inštitúciu rodiny. Aký by bol najlepší spôsob, ako to spraviť? A čo takto prinútiť rodičov, aby odozvdali štátu svoju moc rozhodovať o všetkých dôležitých rozhodnutiach týkajúcich sa vzdelania ich detí?

Ohlásili by ste rodičom v nasledujúci oznam:

„Až dodnes ste rozhodovali o vzdelaní svojich detí vy, ale v dnešnom svete je táto záležitosť prílíš zložitá. Možno v jednoduchšej dobe mohli byť podobné rozhodnutia ponechané na rodičov. Ale dnes sú veci oveľa komplikovanejšie. Je potrebná expertíza. Od dnešného dňa, my, štátne autority, budeme rozhodovať o vzdelaní vašich detí. My budeme určovať, v akom veku začnú vaše deti chodiť do školy. My určíme, do ktorej štátom riadenej školy budú vaše deti chodiť a čo budú študovať. My určíme, koľko hodín vaše deti strávia v škole; koľko dní v týždni; koľko týždňov v roku; a koľko rokov. Tieto veci môžme kedykoľvek zmeniť. Práve teraz musia vaše deti začat školu v šiestich rokoch. Neskôr sa možno rozhodneme, že by škola mala začať skôr, povedzme od troch rokov.

Môžme začať tým, že necháme vaše deti navštevovať školu, ktorá je najbližšie k vášmu domovu. Neskôr možno rozhodneme, že pre vznešený sociálny účel budú vaše deti transportované krížom cez mesto veľa míľ do inej školy. Rodičia, ktorí si prajú poslať svoje deti do neštátnej školy, alebo tí, ktorí si prajú vyučovať svoje deti sami, môžu požiadať o povolenie, aby tak mohli urobiť. Ak uznáme, že táto alternatíva spĺňa naše normy, povolenie vydáme. Toto povolenie môže byť kedykoľvek odobrané, ak sa rozhodneme, že táto alternatíva je pod-štandardná. Ešte dve veci: Zaprvé, toto vzdelanie bude zadarmo (nepočítajúc dane, ktoré zaplatíte). Podruhé, ak nebudete dodržiavať tieto pravidlá, máme právo odobrať vám vaše deti.“

Štátne úrady to nikdy nepovedali rodičom takto priamo. Pokojne to ale urobiť mohli. Výsledky sú rovnaké. Začiatkom druhej polovice 19. storočia elitná skupina intelektuálov, ktorá mala vládnu moc a pôsobila na štátnej úrovni, vnútila takýto systém Spojeným štátom americkým. Postupom času sa tento systém stával viac a viac centralizovaným. Lokálne komunitné školy sa dostávali čoraz viac pod správu, najprv veľkých konsolidovaných školských obvodov a školských úradov v hlavných mestách a potom pod správu Washingtonu, D.C.

Neštátne vzdelávanie v slobodnej Amerike

Vzdelanie bolo kedysi v kompetencii rodiny a darilo sa mu veľmi dobre. Americká spoločnosť pred rokom 1850 (odhliadnuc od otrokárstva) bola obdivovaná celým svetom. Jej ekonomický pokrok bol neopakovateľný a jej populácia bola vysoko gramotná. Európski navštevníci, ako Alexis de Tocqueville a Pierre du Pont de Nemours, si všimli americkú učenosť a múdrosť. Tocqueville nemohol uveriť, aká malá je prítomnosť vlády v Amerike; podotkol, že americkí občania mohli nažívať dlhé obdobia bez toho, aby videli nejakého štátneho úradníka. Taktiež sa pozastavil nad tým, ako Američania ochotne vytvárajú dobrovoľné spoločenstvá, aby dosiahli to, čo nemohli dosiahnúť samostatne.

Takže štátne školstvo nevzniklo preto, aby napravilo ľudskú nedokonalosť. Vzniklo, pretože v neplánovanom usporiadaní slobodného spoločenstva, ľudia až príliš dobre spĺňali úlohu vzdelávania a výchovy svojich detí a umožňovali ich rast na nezavislých, schopných a morálnych dospelých ľudí.

Ale podľa niektorých sa tomuto muselo zabrániť. Prečo? Pretože elita a rodičia mali odlišný názor na vzdelanie. Elite v rodičovskom prístupe k výchove svojich detí chýbal zmysel pre národnú vec, vízia dieťaťa ako budúceho vojaka, verejného úradníka alebo industriálneho ozubeného kolesa vo veľkolepej národnej mašinérii. Pod vedením svojich rodičov deti vyrastali zaneprázdnené prácou, rodinou, okolím a ich komunitami – inak povedané ich krátkozrakými životmi. Bez správneho usmerňovania by nedbali na hlas vznešeného účelu. Rodičia boli označení ako zle vplývajúci.

“Najposlušnejší občania.”

Americká tragédia

Ak si niektorí z vás myslia, že je to všetko prehnané, tak si prečítajte, čo povedali niektorí prívrženci štátneho školstva. Benjamin Rush, signatár Vyhlásenia za nezávislosť, vyzýval k vládne sponzorovanému vzdelaniu, hneď ako sa stal z Ameriky národ. Rush povedal: „Nech sa náš žiak naučí, že nepatrí sám sebe, ale že je verejným vlastníctvom. Nech sa naučí milovať svoju rodinu, ale nech sa zároveň naučí, že sa jej musí vzdať, a dokonca na ňu zabudnúť, keď je to potrebné pre dobro vlasti.“ Rush vychvaľoval regulované školy za to, že dopĺňajú nedostatky rodičov.

Archibald D. Murphy, zakladateľ verejných škôl v Severnej Karolíne, povedal toto: „V týchto školách by mali byť zasadené základy morálky a náboženstva a mali by sa vytvoriť zvyky podriadenosti a poslušnosti [v deťoch] … Ich rodičia nevedia ako ich učiť … Štát, so svojou láskyplnosťou a záujmom o ich blaho, musí prevziať výchovu nad týmito deťmi a umiestniť ich do skôl, kde ich mysle môžu byť osvietené a ich srdcia privedené k cnosti.“

Edward Ross, sociológ 19. storočia, to podáva takto: „Okopírujme detskú vôľu a výhoda, ak mu dáme učiteľa, ktorého by imitoval namiesto jeho otca, je tá, že ten prvý je vybraná osoba, kým ten druhý nie.“ Bol to Ross, ktorý tvrdil, že úlohou školy je zhromažďovať „malé plastické hrudky ľudského cesta zo súkromných domácností a vytvarovať ich na sociálnom lopári [doska na miesenie cesta - pozn. prekladateľ].“

Zakladateľ toho, čo sa kedysi nazývalo ľudovo-školské hnutie, bol Horace Mann, prvý tajomník školstva Commonwealthu pre štát Massachusetts. Deklarujúc, že „deti sú vosk,“ Mann prehlásil, že: „My, ktorí sa angažujeme vo svätej veci vzdelávania, sme oprávnení pozerať sa na všetkých rodičov ako na rukojemníkov vydaných nám napospas pre náš zámer.“

Tento druh sentimentu bol hlásaný aj ďalej v 20. storočí. Napríklad newhampshirský Najvýšší súd v roku 1902 vyhlásil: „Verejné školstvo … nie je ani tak právo udelené žiakom, ako povinnosť na nich uvalená pre verejné blaho … Kým väčšina ľudí berie verejné školy ako prostriedok veľkých výhod pre žiakov, veľmi často sa prehliada fakt, že sú vládnym prostriedkom na ochranu štátu pred následkami ignorantského a nespôsobilého občianstva.“

Americký Úrad pre vzdelania vydal v roku 1914 dokument, v ktorom stálo: „Verejné školy existujú primárne viac pre prospech štátu ako pre prospech jednotlivca.“ Aj rozhodnutie amerického Najvyššieho súdu z roku 1925, prípad Pierce vs. Spoločenstvo sestier, ktorý zakázal štátom, aby zrušili alternatívnu výuku a zistil, že „dieťa nie je len výtvor štátu,“ znepokojujúco dodal:

„Tí, ktorí sa o neho starajú a určujú jeho osud, majú právo, spojené s veľkou povinnosťou, rozpoznať a pripraviť ho na dodatočné povinnosti.“ Inými slovami, súd tvrdil, že dieťa nie je len výtvorom štátu. Neskôrozdnejšie v roku 1981 William H. Seawell, profesor pedagogiky na University of Virginia, povedal: „Verejné školy presadzujú viac civilné než individuálne úsilie … Musíme sa zamerať na vytvorenie občanov pre dobro spoločnosti … Každé dieťa patrí štátu.“

Ještě že děti neučí mluvit škola!

Oldřich Botlík vo svojej prednáške hovorí: “Všetko je v škole zariadené tak, aby to vyhovovalo politikom, úradníkom, rodičom, väčšine učitelov, iba deti ostávajú bokom.” (redakcia)

Chátranie rodín

Z mnohých strán počuť náreky o chátraní rodiny. Málo ľudí si je ale schopných pripustiť možnosť, že veľkú časť viny nesie štátne školstvo. Obhajcovia štátnych škôl naopak tvrdia, že rozpad rodiny spôsobil úpadok škôl! Ale ako Charles Murray poznamenal (s ohľadom na komunity), ak je nejaká inštitúcia systematicky zbavená svojich funkcií, inštitúcia stratiac zmysel svojej existencie chradne.

Vychovávanie detí je jednou z kľúčových funkcií rodiny a vzdelanie je kľúčovým komponentom výchovy detí. Ak sú rodičia a deti odstránené z poprednej pozície a štát prevezme rozhodovanie nad vzdelávaním, nemali by sme byť prekvapení, že rodina upadá do nenávratna.

Sheldon Richman, 1996 / vybrali.sme.sk

DISKUSIA

______________________________________________________________________________________

Jadro textu je použité z článku Verejené školstvo a ohrozenie rodiny, zvyšok doplnil a editoval Matúš Zemčík. 

Sheldon Richman je editorom libertariánskeho žurnálu Freeman, o verejnom školstve napísal knihu Separating School & State: How to Liberate America’s Families.

K téme odporúčame: Peter Gray: Svoboda učení a zbierku textov Vzdělání a trh

Samuel Edward Konkin III: Etatizmus – náš stav

Aby človek mohol bojovať s donucovaním, najskôr ho musí pochopiť. Čo je dôležitejšie, musí porozumieť za čo a proti čomu bojuje. Slepá reakcia smeruje do všetkých strán, zdroju útlaku sa vyhne a rozptýli príležitosť; presadzovanie spoločného cieľa koncentruje odporcov a umožňuje formovanie súvislej stratégie a taktiky.

S rozptýleným násilím si najlepšie poradí lokálna, okamžitá sebaobrana. Avšak na trhu môžu vzniknúť aj väčšie firmy, zaoberajúce sa ochranou a reštitúciou, ktoré sa s náhodnými hrozbami násilia dokážu vysporiadať len zakorenením mysticizmu a falošných predstáv hlboko v mysliach obetí. To vyžaduje zásadnú stratégiu a kataklizmatický moment historickej jedinečnosti: revolúciu.

Štát je Gang gangov

Taká inštitúcia násilia, centralizujúca amorálnosť, riadiaca krádež a vraždu a koordinujúca utláčanie v rozsahu nepredstaviteľnom pre náhodnú kriminalitu, existuje. Je to Mafia mafií, Gang gangov, Spiklenectvo spiklenectiev. Zavraždila viac ľudí v nedávnych pár rokoch ako zomrelo predtým; ukradla v nedávnych pár rokoch viac ako bolo dovtedy vyprodukovaného bohatstva ; pre svoje prežitie oklamala viac hláv v ostatných rokoch ako predstavovala celá historická iracionalita dovtedy. Náš nepriateľ, Štát.

Len v samotnom 20. storočí zabila vojna viac ľudí ako v celej predchádzajúcej histórii; dane a inflácia obrali ľudí o majetok väčší, aký sa dovtedy vyprodukoval; a politické lži, propaganda a predovšetkým „vzdelávanie“ domotali viac hláv ako všetky povery predtým.
Napriek tomuto dobre premyslenému zatemňovaniu si závit rozumu vytvoril vlákna odporu, ktoré vtkáva do šibeničnej slučky štátu: Libertarianizmus.

Kde štát rozdeľuje a poráža svoju opozíciu, tam libertarianizmus spája a oslobodzuje. Kde štát zahmlieva, tam libertarianizmus objasňuje. Kde štát utajuje, libertarianizmus odkrýva. Kde štát odpúšťa, libertarianizmus obviňuje. Celá filozofia libertarianizmu je založená na jednoduchom predpoklade: iniciácia násilia alebo jeho hrozba (donucovanie) je zlá (amorálna, diabolská, nesprávna, maximálne nepraktická, atď) a nie je dovolená. Všetko ostatné dovolené je. Libertarianizmus, dovedený do tohto bodu, objavil problém a definoval riešenie: Štát vs. Trh.

Trh je vlastne súčtom všetkých dobrovoľných ľudských konaní.  Ak človek koná nenútene, je súčasťou trhu. Tak sa ekonómia stala súčasťou libertarianizmu. Libertarianizmus skúmal podstatu človeka, aby objasnil jeho práva odvodené z nedonucovania. Okamžite z toho vyplynulo, že človek (žena, dieťa, Marťan, atď.) má absolútne právo na svoj život a majetok – a nikto iný. Tak sa objektívna filozofia stala súčasťou libertarianizmu.

Libertarianizmus sa pýtal, prečo nie je spoločnosť teraz libertariánska a zistil, že štát, jeho vládnuca trieda, jeho zastieranie a hrdinskí historici sa snažia zakrývať pravdu. Tak sa revizionistická história stala súčasťou libertarianizmu. Libertariáni, hľadajúci cestu oslobodenia od štátneho obmedzovania a samoväzenia, si osvojili psychológiu, a najmä tú, ktorú rozvinul Thomas Szasz ako proti-psychológiu. Pre vyjadrenie hororového potenciálu štátu a extrapoláciu mnohých možností slobody, objavil libertarianizmus umelecký žáner science-fiction.

Politickú, ekonomickú, filozofickú, psychologickú, historickú a umeleckú sféru videli prívrženci slobody ako celok, spájali sa v odpore s inými ako sa ich uvedomenie prebúdzalo. Tak sa libertariáni stali hnutím. Libertariánske hnutie sa rozhliadlo dookola a zbadalo výzvu: všade bol náš nepriateľ, štát. Od oceánskych hĺbok, cez púštne základne, až po povrch mesiaca. Na každej pevnine, v každom človeku, kmeni, národe a v mysli jednotlivca. Niektorí hľadali okamžité spojenectvo s inými odporcami mocenskej elity, aby mohli zvrhnúťsúčasných vládcov v štáte. Niektorí vyhľadávali bezprostrednú konfrontáciu so zástupcami štátu. Iní presadzovali spoluprácu s ľuďmi pri moci, ktorí ponúkali menej donucovania výmenou za hlasy vo voľbách. A niektorí sa pustili do dlhodobej osvety ľudstva, aby budovali a rozvíjali hnutie. Libertariánska aliancia aktivistov kvitla všade.

Etatistické protiútoky

Najvyššie štátne kruhy sa nehodlali vzdať svojho lupu a vrátiť majetok obetiam pri prvom náznaku odporu. Prvý protiútok pochádzal z anti-princípov už zasadených skorumpovanou intelektuálnou kastou: Porazenectvo, ustupovanie, minarchia, kolaborantstvo, gradualizmus, monocentrizmus a reformátorstvo – vrátane prijatia postu v štátnom úrade v záujme „zlepšenia“ etatizmu! Týmito všetkými anti-princípmi (úchylkami, bludmi, sebazničujúcimi protichodnými presvedčeniami, atď.) sa budem zaoberať neskôr. Najhorším zo všetkých je partyarchia, anti-koncept presadzovania libertariánskych cieľov prostredníctvom etatistických prostriedkov, najmä politických strán.

„Libertariánska“ strana predstavovala druhý protiútok štátu, rozpútaný proti neskúseným libertariánom. Najskôr ako absurdný oxymoron (10), potom ako útočiace vojsko. Tretím protiútokom bol pokus jedného z desiatich najbohatších kapitalistov USA kúpiť si najväčšie libertariánske inštitúcie, nielen stranu, a viesť hnutie rovnako ako iní plutokrati vedú všetky ostatné politické strany v kapitalistických štátoch.

Miera úspechu, ktorú tieto etatistické protiútoky zaznamenali v korumpovaní libertarianizmu, viedla k rozštiepeniu „ľavého krídla“ hnutia a k zúfalému paralyzovaniu ostatných. Sklamaní rastúcim rozčarovaním z „libertarianizmu“ snažili sa hľadať odpovede na nový
problém: štát vo vnútri, ako aj štát zvonka. Ako sa môžeme vyhnúť zneužívaniu štátu a jeho mocenskej elity? Teda, ako sa vyhneme odchýlkam z cesty slobody, ak vieme, že týchto ciest existuje viac? Trh ponúka mnoho ciest k produkcii a spotrebe výrobku a žiadna nie je dokonale predpovedateľná. Takže ak nám aj niekto povie, ako sa dostať odtiaľto (etatizmus) tam (sloboda), ako zistíme, že je to tá najlepšia cesta? Niektorí už prehlbujú staré stratégie dávno mŕtvych hnutí s inými cieľmi. Ponúkajú naozaj nové cesty – naspäť ku štátu.

Zrada, neúmyselná alebo plánovaná, pokračuje. Nemusí. Zatiaľ čo nikto nevie predpovedať následnosť krokov spoľahlivo vedúcich k slobodnej spoločnosti pre jednotlivcov so slobodnou vôľou, jedným švihom možno vylúčiť všetkých, ktorí nebudú podporovať slobodu. Aplikovanie princípov trhu neoblomne načrtne terén, ktorým sa uberať. Určite neexistuje žiadna jednosmerka, jeden priamočiary graf ku slobode. Ale existuje množina grafov, priestor vyplnený čiarami, ktoré dovedú libertariána k jeho cieľu
slobodnej spoločnosti a tento priestor možno opísať. Akonáhle je cieľ daný a cesty sú objavené, ostáva len akcia jednotlivca ísť odtiaľto tam. Tento manifest volá nadovšetko po takejto akcii.

Prečítajte si celý manifest v slovenčine tu: http://vlastnictvo.freedom-blogs.com/wp-content/uploads/2010/01/NLM.pdf

DISKUSIA

Samuel Edward Konkin III, 1983 / vybrali.sme.sk

______________________________________________________________________________________