Thomas Whiston: Absencia vlády na stredovekom Islande
Tí, ktorí považujú vládu za zdroj spoločenského poriadku, hovoria, že v prípade jej absencie by sme čelili násiliu, chaosu a nízkej životnej úrovni. Spomínajú občianske vojny v Afrike, drogové konflikty v Južnej Amerike, či dokonca Džingischána v Mongolsku. Tvrdia, že tieto príklady, ktoré sú v podstate konflikty súperiacich vlád, sú presne to, čo život v bezvládí prináša.
Ďalšou všeobecnou námietkou voči neštátnemu vymáhaniu práva je chýbajúci „príklad toho, kedy to fungovalo.“ Stredoveký Island ilustruje skutočný a kvalitne zdokumentovaný historický príklad o tom, ako neštátny právny poriadok dokáže fungovať. Aj dnes nám ponúka inšpiráciu pre vytvorenie spravodlivejšej a efektívnejšej spoločnosti.
Vďaka geografickej polohe Islandu nehrozila zahraničná invázia, a tak chýbal dopyt po celonárodnej vojenskej sile. Islandskí osadníci mali podobné ideologické a filozofické názory na štát a právo ako otcovia zakladatelia Spojených štátov amerických, vrátane nedôvery voči silnej, centrálnej vláde. Hlavný dôvod cesty Vikingov z Nórska na Island, bola snaha vyhnúť sa feudálnemu vzťahu medzi kráľom (šľachtou) a poddanými. Preto islandskí osadníci vytvorili decentralizovaný systém vlády.
Systém
Island nemal výkonnú vetvu vlády a namiesto kráľa mali miestnych náčelníkov. Jediný trvalý úradník v ich systéme bol „logsogumadr“ (ten, čo prednášal zákon). K jeho povinnostiam patrilo memorovanie zákonov, poskytovanie právneho poradenstva a recitovanie všetkých zákonov raz počas výkonu služby. Súkromné súdy, za ktoré zodpovedali godar(i), nahrádzali súdnu moc vlády. Pri riešení sporov boli členovia týchto súdov zvolení až potom, čo sa skutok odohral. Obhajca aj žalobca mali obaja právo vybrať si polovicu arbitrov. Varthing bol ďalšou úrovňou súdov. Išlo o súd typu Thing, v ktorom sudcovia boli vyberaní godar(mi) daného Thing. David Friedman zistil, že tieto súdy boli využívané len zriedka a nie je o nich veľa známe. Na ostrove existovalo i národné zhromaždenie Althing. Každý región bol zastupovaný vlastným Althingom. Ak spor nebol rozriešený na úrovni súkromných súdov, posúval sa vyššie k ďalšiemu najbližšiemu súdu až kým nebol uzavretý.
Počas éry Vikingov neexistovalo na Islande verejné vlastníctvo, všetok majetok bol v súkromných rukách. Islandskí osadníci rozdelili krajinu do štyroch regiónov. Každý z nich mal 9 godord, ktoré boli rozdelené do troch systémov typu Thing. Godord(y) boli rozdelené po troch, každý thing mal tri godord(y). Slovo godord má dva významy. Godord predstavuje skupinu ľudí, ktorí sľubujú vernosť alebo spojenectvo konkrétnemu godi. Godi je vodcom alebo náčelníkom, ktorý vybudoval miesto uctievania pre svojich pohanských nasledovníkov. A godord taktiež znamenal zbierku práv – práv zastupovať zákonodarný orgán Islandu.
David Friedman píše, že „kreslá v zákonodarnom zbore boli doslova na predaj.“ Títo zákonodarcovia, nemali moc len preto, že mali titul godord. Boli bezmocní, „ak sa im nepodarilo presvedčiť nejakých slobodných farmárov, aby ich nasledovali.“ Slúžilo to ako prevencia voči tyranii a nespravodlivosti.
Jesse Byock vo svojej knihe tvrdí, že „vodcovstvo sa vyvinulo takým spôsobom, že náčelníkova moc a prostriedky, ktoré mal k dispozícií, neboli odvodené z vykorisťovateľského systému.“ Slobodní farmári mohli svoju príslušnosť medzi godi kedykoľvek zmeniť bez toho, aby menili svoju geografickú polohu. „Právny vzťah medzi godi a thingman bol tvorený dobrovoľnou verejnou zmluvou.“ Možnosť zmeniť právny systém bez sťahovania sa je kľúčom decentralizovaného systému. Vytvára možnosť secesie až na úroveň jednotlivca, tým sú všetky vzniknuté vládne štruktúry skutočne dobrovoľné. Nestabilný vzťah medzi godi a jeho nasledovníkmi pomáhal na Islande celkom efektívne udržiavať vládu mimo života občanov; právo a arbitráž boli vykonávané spravodlivo.
Konflikty
Ako boli ľudia zodpovední, ak spáchali zločin? Viac menej takým istým spôsobom, ako v súčasnosti funguje systém občianskych súdov v USA. Zločinci boli nútení platiť pokuty, ktoré nešli štátu, ale slúžili ako náhrada škody. Ak odsúdený nebol schopný stanovenú pokutu zaplatiť, mohol sa obrátiť na svoj godord, alebo svoju rodinu či priateľov, alebo akýchkoľvek iných spojencov, a požiadať ich o zaplatenie pokuty miesto neho. Ak by ho však nik nezastúpil, mohol si trest odpracovať (otroctvom). Chudobní neboli v nevýhode. Mohli totiž predať svoje právo na spravodlivosť niekomu inému, napr. náčelníkovi alebo inému rešpektovanému členovi spoločnosti, ktorý následne mal právo pokutu vybrať alebo vyhovieť obeti. V tomto ohľade fungovalo právo na transfer náhrady škody pre chudobných antidiskriminačne. V prípadoch, keď obeť nežiadala o náhradu škody, nevzťahovali sa na vinníkov žiadne iné pohľadávky.
Ak zločinec nechcel svoju pokutu zaplatiť alebo sa poddať do otroctva, tak bol vyňatý z pod ochrany zákona, alebo mohol stratiť podporu svojich druhov, v závislosti od vážnosti zločinu, čím sa nakoniec zdiskreditoval. V časoch vojny sa chápalo, že za každého zabitého muža musí byť zaplatené. Udržiavalo to krátke rodinné spory (feudy), reálne vojny nikdy nevznikli a násilie bolo označovanéné za rodinné spory alebo bitky, ktoré boli krátke a trvali najviac pár dní. Obe strany boli vždy motivované ku kompromisu a vyrovnaniu, keďže dlhodobé násilie bolo veľmi nákladné v takomto inštitucionálnom usporiadaní.
Island sa rozpadol v roku 1262, 290 rokov po jeho založení. Profesor filozofie Roderick T. Long upozorňuje, že Spojeným štátom americkým trvalo len 85 rokov, kým zažili svoju prvú občiansku vojnu. To, že Island vydržal tak dlho, je obdivuhodné. Kolaps prišiel až po takmer troch storočiach relatívne pokojného života. Long píše, že „by sme mali byť opatrní v odsudzovaní Islandu ako zlyhania politického experimentu, pretože rozkvital dlhšie ako Spojené štáty doteraz existujú.“
Keď sa človek skutočne pozrie objektívne na históriu Islandu, rozpozná skutočné dôvody islandského kolapsu. Jeden dôvod bola absencia konkurencie a monopolistické prvky, ktoré sa začali vyskytovať potom, čo päť rodín ovládlo náčelnícky trh. Týchto päť rodín skúpilo väčšinu pozícií náčelníkov. Vo významnej miere ovládli justičný systém krajiny, a tým už nebolo toľko náčelníkov na výber. Viedlo to k nižšej miere konkurencie, vytvárajúc priestor na väčšie zneužívanie slobodných farmárov, čo vyvrcholilo povstaním proti týmto piatim rodinám.
Roderick T. Long sa taktiež venuje faktu, že zavedenie desiatku v roku 1096 mohlo napomôcť kolapsu Islandu. Desiatok bol daňou, platenou na udržiavanie Katolíckej cirkvi a výplaty cirkevných hodnostárov. Jedinou podmienkou bolo, že peniaze, získané na údržbu kostolov, putovali súkromnému vlastníkovi (zvyčajne náčelníkovi). Taktiež neprekvapí, že náčelníci túto daň z majetku platiť nemuseli. Náčelníci tak vytiahli peniaze od slobodných farmárov a tí tak nemali žiaden spôsob ako ich kontrolovať.
Ponaučenie
Aké nám plynú ponaučenia z vikingského Islandu a ako ich máme aplikovať na modernú spoločnosť? Po 700 rokoch vývoja môže byť problematická jednoduchosť islandského systému , avšak s veľkými technologickými pokrokmi prichádza väčší potenciál na koordináciu v decentralizovanej trhovej spoločnosti.
História vikingskej éry nás veľa učí . Prvou vecou je dôležitosť decentralizovaného vymáhania práva. Islandský decentralizovaný právny systém dokázal ustrážiť vodcov po väčšinu svojej histórie. Náčelníci mali moc len vtedy, ak dokázali presvedčiť ľudí, aby ich nasledovali – a to bez použitia násilia a donucovania, čím bol minimalizovaný problém zástupcu. Kto by chcel dobrovoľne nastoliť neschopného alebo zlého vodcu? Ak by aj zlý vodca dokázal presvedčiť pár slobodných farmárov, aby ho nasledovali, z dlhodobého hľadiska by stratil dôveryhodnosť.
Ďalším dôležitým ponaučením je nutnosť premeniť trestné činy na priestupky (rozdiel medzi americkými „criminal“ a „civil“ offenses je podobný ako medzi trestnými činmi, spadajúcimi pod trestné právo, ktoré sú prečinom voči štátu/spoločnosti, a priestupkami, spadajúcimi pod občianske právo, ktoré sú prečinmi voči konkrétnej osobe). Obeť by mala mať prenosné majetkové právo na náhradu škody. Pomáha to chrániť prirodzené práva chudobných. Taktiež to rieši problém verejného statku v súvislosti s vymáhaním práva – dáva obeti väčšiu motiváciu na dolapenie páchateľa.
Súkromné agentúry na vymáhanie práva dokážu ľudí na slobodnom trhu ochrániť, pretože sa budú správať a kalkulovať ekonomicky racionálne. Verejné policajné zbory túto možnosť nemajú. Ekonóm Murray Rothbard píše, že „alokácie ich zdrojov sú plne podmienené politickými hrami, naťahovaniami a byrokratickou neefektívnosťou bez akejkoľvek odozvy, či polícia naozaj slúži zákazníkom a načúva ich požiadavkám alebo či to robí efektívne.“ Vo verejnom sektore nepoznajú žiaden ekonomický signál o úspechu; súkromný sektor však dokáže počítať stratu a zisk.
Štátne vymáhanie práva predpokladá absolútnu ochranu. No policajná ochrana nie je nekonečným statkom, ktorý môže byť spotrebovávaný bez obmedzenia. Štátny policajný zbor má obmedzený rozpočet, ktorý závisí na obmedzených zdrojoch daňových poplatníkov. Ďalším dôvodom, prečo by súkromné policajné agentúry boli efektívnejšie, je fakt, že sledujú maximalizáciu zisku. Ako dokáže firma maximalizovať zisk bez plnenia požiadaviek zákazníkov? Štátna polícia svoje peniaze získava násilím, a preto nemusí plniť túžby občanov ako tá súkromná. Akákoľvek súkromná firma, ktorá si neurčí zisk ako najvyššiu prioritu, bude z dlhodobého hľadiska vytlačená z trhu.
Záver
Island z čias Vikingov nám ponúka mnoho poznania ohľadom privatizácie práva, súdov a polície. Islandský slobodný štát vydržal dlhšie, ako Spojené štáty americké doteraz existujú, a to o 106 rokov (pôvodný článok bol napísaný v roku 2002 – pozn. prekladateľa). Spojeným štátom trvalo len okolo 80 rokov, kým zažili svoju prvú občiansku vojnu, po ktorej sa dá tvrdiť, že ich vláda už nikdy nebola taká, ako predtým. Verejné poskytovanie práva, súdov a policajnej ochrany sa stretáva s tými istými motivačnými a kalkulačnými problémami ako akékoľvek kolektivizoané odvetvie. Ak je možné tieto služby ponúkanať trhovým (dobrovoľným) spôsobom, budú poskytované vždy efektívnejšie.
Stredoveký Island dokazuje, že dôležité služby môžu byť poskytované súkromne bez porušenia práv a bez chaosu. Na ostrove neprebiehal neustály boj.„Hobbesova džungla“ nevyústila do vojny všetkých proti všetkým (kde je život hrozný, brutálny a krátky). V porovnaní s mnohými režimami 20. storočia bol stredoveký Island oveľa bezpečnejšie miesto na život.
V neštátnej spoločnosti sú ľudia vyberaní podľa ich schopností. Status, peniaze, moc a chamtivosť, všetko, čo si obhajcovia silnej centrálnej vlády predstavujú, nie sú predpokladmi pre ‘vodcov’. V bezvládí nie sú na vrchol vyberaní tí najhorší, ale jednoducho podnikatelia, ktorí najlepšie uspokojujú požiadavky zákazníkov, a ktorých spoločnosti budú nasledovne rásť. V bezštátnej spoločnosti jedine zákazník je kráľom.
Ak sa vám článok páčil, môžete ho podporiť na vybrali.sme.sk
________________________________________________________
Preložil Matúš Lupták (http://mises.org/daily/1121) Editoval Filip Zemčík a Matúš Zemčík.
K téme odporúčame: David Friedman: Súkromné právo Stredovekého Islandu; Středověký Island (Jakub Skala); Viking Style: Model or Misfortune? (Roderick T. Long)
Ordered Anarchy: Evolution of the Decentralized Legal Order in the Icelandic Commonwealth (Birgir T. Runolfsson Solvason) a http://en.wikipedia.org/wiki/Icelandic_Commonwealth
