“Rozsah gramotnosti v Americe za Jacksona byl překvapující, uvážíme-li, jaké byly podmínky ke vzdělání. Podle sčítání z roku 1840 umělo číst a psát osmasedmdesát procent všech obyvatel a jednadevadesát procent bělochů. Od koloniálních dob se Amerika těšila nejvyšší gramotnosti v celém západním světě. Většina dětí se učila číst a psát v církevních nebo soukromých školách, u soukromých učitelů nebo doma v rodině. Abraham Lincoln vzpomínal, že jako dítě toho nevěděl mnoho. „Přesto jsem jakž takž uměl číst, psát a počítat aţ po trojčlenku, ale to bylo vše.“ V době okolo roku 1830 žádný stát nezajišťoval vzdělávací systém v současném smyslu slova, i když stát Massachusetts již téměř dvě stě let požadoval na obcích, aby provozovaly školu. Po roce 1830 požadavky na veřejné školství rychle rostly. Reformátoři tvrdili, že vláda lidu je závislá na gramotném a vzdělaném voličstvu…” – úryvok z knihy Dějiny Spojených států amerických (redakcia)
Sheldon Richman: Verejné školstvo a ohrozenie rodiny
Predstavte si, že by ste chceli rozvrátiť inštitúciu rodiny. Aký by bol najlepší spôsob, ako to spraviť? A čo takto prinútiť rodičov, aby odozvdali štátu svoju moc rozhodovať o všetkých dôležitých rozhodnutiach týkajúcich sa vzdelania ich detí?
Ohlásili by ste rodičom v nasledujúci oznam:
„Až dodnes ste rozhodovali o vzdelaní svojich detí vy, ale v dnešnom svete je táto záležitosť prílíš zložitá. Možno v jednoduchšej dobe mohli byť podobné rozhodnutia ponechané na rodičov. Ale dnes sú veci oveľa komplikovanejšie. Je potrebná expertíza. Od dnešného dňa, my, štátne autority, budeme rozhodovať o vzdelaní vašich detí. My budeme určovať, v akom veku začnú vaše deti chodiť do školy. My určíme, do ktorej štátom riadenej školy budú vaše deti chodiť a čo budú študovať. My určíme, koľko hodín vaše deti strávia v škole; koľko dní v týždni; koľko týždňov v roku; a koľko rokov. Tieto veci môžme kedykoľvek zmeniť. Práve teraz musia vaše deti začat školu v šiestich rokoch. Neskôr sa možno rozhodneme, že by škola mala začať skôr, povedzme od troch rokov.
Môžme začať tým, že necháme vaše deti navštevovať školu, ktorá je najbližšie k vášmu domovu. Neskôr možno rozhodneme, že pre vznešený sociálny účel budú vaše deti transportované krížom cez mesto veľa míľ do inej školy. Rodičia, ktorí si prajú poslať svoje deti do neštátnej školy, alebo tí, ktorí si prajú vyučovať svoje deti sami, môžu požiadať o povolenie, aby tak mohli urobiť. Ak uznáme, že táto alternatíva spĺňa naše normy, povolenie vydáme. Toto povolenie môže byť kedykoľvek odobrané, ak sa rozhodneme, že táto alternatíva je pod-štandardná. Ešte dve veci: Zaprvé, toto vzdelanie bude zadarmo (nepočítajúc dane, ktoré zaplatíte). Podruhé, ak nebudete dodržiavať tieto pravidlá, máme právo odobrať vám vaše deti.“
Štátne úrady to nikdy nepovedali rodičom takto priamo. Pokojne to ale urobiť mohli. Výsledky sú rovnaké. Začiatkom druhej polovice 19. storočia elitná skupina intelektuálov, ktorá mala vládnu moc a pôsobila na štátnej úrovni, vnútila takýto systém Spojeným štátom americkým. Postupom času sa tento systém stával viac a viac centralizovaným. Lokálne komunitné školy sa dostávali čoraz viac pod správu, najprv veľkých konsolidovaných školských obvodov a školských úradov v hlavných mestách a potom pod správu Washingtonu, D.C.
Neštátne vzdelávanie v slobodnej Amerike
Vzdelanie bolo kedysi v kompetencii rodiny a darilo sa mu veľmi dobre. Americká spoločnosť pred rokom 1850 (odhliadnuc od otrokárstva) bola obdivovaná celým svetom. Jej ekonomický pokrok bol neopakovateľný a jej populácia bola vysoko gramotná. Európski navštevníci, ako Alexis de Tocqueville a Pierre du Pont de Nemours, si všimli americkú učenosť a múdrosť. Tocqueville nemohol uveriť, aká malá je prítomnosť vlády v Amerike; podotkol, že americkí občania mohli nažívať dlhé obdobia bez toho, aby videli nejakého štátneho úradníka. Taktiež sa pozastavil nad tým, ako Američania ochotne vytvárajú dobrovoľné spoločenstvá, aby dosiahli to, čo nemohli dosiahnúť samostatne.
Takže štátne školstvo nevzniklo preto, aby napravilo ľudskú nedokonalosť. Vzniklo, pretože v neplánovanom usporiadaní slobodného spoločenstva, ľudia až príliš dobre spĺňali úlohu vzdelávania a výchovy svojich detí a umožňovali ich rast na nezavislých, schopných a morálnych dospelých ľudí.
Ale podľa niektorých sa tomuto muselo zabrániť. Prečo? Pretože elita a rodičia mali odlišný názor na vzdelanie. Elite v rodičovskom prístupe k výchove svojich detí chýbal zmysel pre národnú vec, vízia dieťaťa ako budúceho vojaka, verejného úradníka alebo industriálneho ozubeného kolesa vo veľkolepej národnej mašinérii. Pod vedením svojich rodičov deti vyrastali zaneprázdnené prácou, rodinou, okolím a ich komunitami – inak povedané ich krátkozrakými životmi. Bez správneho usmerňovania by nedbali na hlas vznešeného účelu. Rodičia boli označení ako zle vplývajúci.
“Najposlušnejší občania.”
Americká tragédia
Ak si niektorí z vás myslia, že je to všetko prehnané, tak si prečítajte, čo povedali niektorí prívrženci štátneho školstva. Benjamin Rush, signatár Vyhlásenia za nezávislosť, vyzýval k vládne sponzorovanému vzdelaniu, hneď ako sa stal z Ameriky národ. Rush povedal: „Nech sa náš žiak naučí, že nepatrí sám sebe, ale že je verejným vlastníctvom. Nech sa naučí milovať svoju rodinu, ale nech sa zároveň naučí, že sa jej musí vzdať, a dokonca na ňu zabudnúť, keď je to potrebné pre dobro vlasti.“ Rush vychvaľoval regulované školy za to, že dopĺňajú nedostatky rodičov.
Archibald D. Murphy, zakladateľ verejných škôl v Severnej Karolíne, povedal toto: „V týchto školách by mali byť zasadené základy morálky a náboženstva a mali by sa vytvoriť zvyky podriadenosti a poslušnosti [v deťoch] … Ich rodičia nevedia ako ich učiť … Štát, so svojou láskyplnosťou a záujmom o ich blaho, musí prevziať výchovu nad týmito deťmi a umiestniť ich do skôl, kde ich mysle môžu byť osvietené a ich srdcia privedené k cnosti.“
Edward Ross, sociológ 19. storočia, to podáva takto: „Okopírujme detskú vôľu a výhoda, ak mu dáme učiteľa, ktorého by imitoval namiesto jeho otca, je tá, že ten prvý je vybraná osoba, kým ten druhý nie.“ Bol to Ross, ktorý tvrdil, že úlohou školy je zhromažďovať „malé plastické hrudky ľudského cesta zo súkromných domácností a vytvarovať ich na sociálnom lopári [doska na miesenie cesta - pozn. prekladateľ].“
Zakladateľ toho, čo sa kedysi nazývalo ľudovo-školské hnutie, bol Horace Mann, prvý tajomník školstva Commonwealthu pre štát Massachusetts. Deklarujúc, že „deti sú vosk,“ Mann prehlásil, že: „My, ktorí sa angažujeme vo svätej veci vzdelávania, sme oprávnení pozerať sa na všetkých rodičov ako na rukojemníkov vydaných nám napospas pre náš zámer.“
Tento druh sentimentu bol hlásaný aj ďalej v 20. storočí. Napríklad newhampshirský Najvýšší súd v roku 1902 vyhlásil: „Verejné školstvo … nie je ani tak právo udelené žiakom, ako povinnosť na nich uvalená pre verejné blaho … Kým väčšina ľudí berie verejné školy ako prostriedok veľkých výhod pre žiakov, veľmi často sa prehliada fakt, že sú vládnym prostriedkom na ochranu štátu pred následkami ignorantského a nespôsobilého občianstva.“
Americký Úrad pre vzdelania vydal v roku 1914 dokument, v ktorom stálo: „Verejné školy existujú primárne viac pre prospech štátu ako pre prospech jednotlivca.“ Aj rozhodnutie amerického Najvyššieho súdu z roku 1925, prípad Pierce vs. Spoločenstvo sestier, ktorý zakázal štátom, aby zrušili alternatívnu výuku a zistil, že „dieťa nie je len výtvor štátu,“ znepokojujúco dodal:
„Tí, ktorí sa o neho starajú a určujú jeho osud, majú právo, spojené s veľkou povinnosťou, rozpoznať a pripraviť ho na dodatočné povinnosti.“ Inými slovami, súd tvrdil, že dieťa nie je len výtvorom štátu. Neskôrozdnejšie v roku 1981 William H. Seawell, profesor pedagogiky na University of Virginia, povedal: „Verejné školy presadzujú viac civilné než individuálne úsilie … Musíme sa zamerať na vytvorenie občanov pre dobro spoločnosti … Každé dieťa patrí štátu.“
Ještě že děti neučí mluvit škola!
Oldřich Botlík vo svojej prednáške hovorí: “Všetko je v škole zariadené tak, aby to vyhovovalo politikom, úradníkom, rodičom, väčšine učitelov, iba deti ostávajú bokom.” (redakcia)
Chátranie rodín
Z mnohých strán počuť náreky o chátraní rodiny. Málo ľudí si je ale schopných pripustiť možnosť, že veľkú časť viny nesie štátne školstvo. Obhajcovia štátnych škôl naopak tvrdia, že rozpad rodiny spôsobil úpadok škôl! Ale ako Charles Murray poznamenal (s ohľadom na komunity), ak je nejaká inštitúcia systematicky zbavená svojich funkcií, inštitúcia stratiac zmysel svojej existencie chradne.
Vychovávanie detí je jednou z kľúčových funkcií rodiny a vzdelanie je kľúčovým komponentom výchovy detí. Ak sú rodičia a deti odstránené z poprednej pozície a štát prevezme rozhodovanie nad vzdelávaním, nemali by sme byť prekvapení, že rodina upadá do nenávratna.
Sheldon Richman, 1996 / vybrali.sme.sk
______________________________________________________________________________________
Jadro textu je použité z článku Verejené školstvo a ohrozenie rodiny, zvyšok doplnil a editoval Matúš Zemčík.
Sheldon Richman je editorom libertariánskeho žurnálu Freeman, o verejnom školstve napísal knihu Separating School & State: How to Liberate America’s Families.
K téme odporúčame: Peter Gray: Svoboda učení a zbierku textov Vzdělání a trh
